Rok 2020 z pohľadu výkonného riaditeľa Náruče
Ak si nejaký rok zaslúži pomenovanie rok zmeny, nepochybne je to rok 2020. Mám samozrejme na mysli pandémiu Covid-19, ktorá celý svet vystavila nečakaným a doteraz nepredstaviteľným výzvam. Nová situácia sa nemohla neodraziť v živote našej organizácie, rovnako ako v práci s deťmi a rodinami ohrozenými násilím, ktorá tvorí gro našej činnosti. Ak by som mal pomenovať špecifiká našej práce v tomto období niekoľkými slovami, pravdepodobne by to boli slová: zvýšené pracovné vypätie, prispôsobovanie sa novým podmienkam na dennej báze (najmä počas prvej vlny koronakrízy) a presunutie niektorých kľúčových aktivít do on-line priestoru. Z dôvodu pandémie dočasne klesol prílev nových klientov, hoci vieme, že počet detí aj rodín v ohrození stúpol, takže sa dá očakávať o to väčší nárast v nasledujúcom období.
Museli sme sa vysporiadať s obmedzením viacerých našich advokačných aktivít, čo nás osobitne mrzí v prípade okrúhlych stolov zameraných na zlepšenie postavenia detských obetí násilia v trestnom konaní. Našťastie proces zameraný na zlepšenia v tejto oblasti bol už vo fáze, keď sme v spolupráci s verejnou ochrankyňou práv a ďalšími účastníkmi okrúhlych stolov zastupujúcimi relevantné ministerstvá boli schopní uzavrieť túto kapitolu predložením legislatívnych a procesných zmien, ktoré považujeme za nevyhnutné, ak sa detské obete násilia zneužívania majú dočkať kvalitnejšej pomoci a trestné konania vedené v prípadoch fyzického týrania a sexuálneho zneužívania zaznamenať zvýšenie efektivity.
Osobitnú kapitolu v plnení nášho poslania tvoria preventívne a vzdelávacie aktivity. V tomto prípade sa dá povedať, že sťažené podmienky sme využili ako príležitosť. Vytvorili sme a odbornej verejnosti sprístupnili náš prvý edukatívny film a spustili naše prvé e-vzdelávanie pre profesionálov pracujúcich s deťmi. Oboje zaznamenalo veľký záujem, preto sa chystáme v tomto smere naďalej pokračovať.
Samozrejme, po celý čas sme pokračovali v kľúčových aktivitách našich pracovísk. V roku 2020 sme pomohli 475 klientom, poskytli viac ako 12 200 odborných konzultácií a pracovali s viac ako 150 rodinami, v ktorých žijú deti ohrozené násilím.
Popri neočakávaných zmenách sme dospeli tiež k zmene, ktorú sme dlhodobo plánovali. Mám na mysli zavŕšenie generačnej výmeny na čele našej organizácie, keď som sa po desiatkach rokov vo vedení Náruče a po viacročnom prechodnom období rozhodol preniesť bremeno zodpovednosti za chod organizácie na plecia doterajšieho riaditeľa Detského krízového centra Roba Braciníka. Som presvedčený, že to je krok správnym smerom a že Náruč pod vedením nového lídra bude naďalej útočiskom pre deti a rodiny ohrozené násilím a kľúčovým hráčom na tomto poli v celonárodnom meradle tak, ako tomu bolo doteraz.
O tom, prečo sexuálne zneužívaným deťom na Slovensku často nepomôžeme… pritom spôsoby účinnejšej a rýchlejšej pomoci sú vo svete známe!
Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme. V prieskume z r. 2017 uviedlo aspoň jeden prejav sexuálneho násilia 24 % detí a vážne sexuálne násilie 3% detí (prieskum na 2856 deťoch)1. Vo výskume z r. 2019 na vzorke 1018 dospelých ľudí uviedlo zážitok sexuálneho zneužívania zhruba 9 % respondentov. 2
Odborníci sa však zhodujú na tom, že výskyt sexuálneho násilia na deťoch je častejší ako uvádzané čísla. O mnohých prípadoch sa nedozvieme, lebo detské obete nezriedka o svojich skúsenostiach nepovedia, alebo nie sú prípady sexuálneho zneužívania oznámené kompetentným orgánom.
Je to jeden z mylných predpokladov, že detské (ale aj dospelé) obete sexuálneho zneužívania/násilia, čo najskôr vyhľadajú pomoc alebo sa so svojim zážitkom bezprostredne niekomu zveria.
Výskumy aj naša viac ako 20-ročná prax ukazujú, že opak je pravdou. Deti zažívajúce sexuálne násilie o ňom väčšinou povedia až po dlhšej dobe a v niektorých prípadoch sa nezdôveria nikdy. Oneskorené oznámenie je pre obete sexuálneho násilia skôr „typický prejav“. Doc. Slávka Karkošková uvádza, že „menej než 1 zo 4 obetí odhalí CSA okamžite….“3
Dôvody, prečo deti o sexuálnom násilí nehovoria okamžite sú rôzne, napríklad:
- strach, že im nikto neuverí
- obava, že ublížia rodine alebo blízkej osobe
- strach, že zneužívateľ uskutoční svoje hrozby
- pocity viny a hanby – pôsobením manipulatívnych techník páchateľa, ale aj kvôli postojom okolia, môže dieťa žiť v predstave, že si za zneužívanie „môže samé“, lebo sa nebránilo, zažilo príjemné pocity, či sa správalo vyzývavo (zvlášť u starších detí)
- ambivalentné pocity voči páchateľovi – dieťa nie vždy voči páchateľovi násilia musí pociťovať výlučne negatívne pocity, väčšinou sú pocity voči páchateľovi rozporuplné – ambivalentné teda aj ho má rado, aj nemá – najmä ak je páchateľom blízka osoba
- ne/identifikácia seba ako obete násilia – pokiaľ dieťa nevie, že to, čo sa na ňom pácha je sexuálne zneužívanie, pravdepodobnosť, že sa zdôverí je nižšia.
Čo môže pomôcť, aby sa deti rozhodli zdieľať svoje ťažké tajomstvo?
Odborníci sa zhodujú na tom, že je to:
- podpora okolia, najmä toho blízkeho. Dieťa by malo mať pocit, že jeho odhalenie bude prijaté bez zľahčovania, či jeho obviňovania.
- kvalitná prevencia, aby deti vedeli identifikovať, že sa im deje niečo „zlé“ a vedeli ako v takej situácii reagovať, na koho sa obrátiť.
- vzdelávanie odborníkov pracujúcich s deťmi v téme sexuálneho násilia na deťoch, aby vedeli, aké signály si na dieťati a jeho okolí všímať, ako reagovať na jeho zdôverenie sa a ako postupovať, ak sa násilie odhalí.
Dlhoročná zahraničná prax ukazuje, že nevyhnutnosťou úspešnejšieho a rýchlejšieho riešenia aj toho malého množstva oznámených prípadov násilia páchaného na deťoch, sú na báze pravidelnosti fungujúce a špeciálne vyškolené tímy profesionálov, ktorí následne sexuálne trestné činy páchané na deťoch vyšetrujú, dozorujú, či terapeuticky pracujú s rodinou a dieťaťom.
Toto však na Slovensku, bohužiaľ, nie je uplatňované. Preto sa už pár rokov snažíme rôznym spôsobom upriamiť pozornosť kompetentných orgánov štátu na potrebu zavedenia povinného modelu multidisciplinárneho riešenia prípadov detských obetí násilia, aby vyškolený tím odborníkov v danom regióne riešil tieto citlivé a zložité prípady detí záväznými osvedčenými postupmi.
Veríme, že téma záväzných postupov a povinného multidisciplárneho riešenia prípadov detských obetí násilia nezostane, tak ako doteraz, len témou konferencií, odborných diskusií či pracovných stretnutí s predstaviteľmi do prípadov zainteresovaných rezortov (sociálne veci a rodina, spravodlivosť, vnútro – polícia, prokuratúra…).
Sme presvedčení, že zavedením povinného multidisciplinárneho prístupu k riešeniu prípadov detských obetí násilia, ktorý je vo svete vnímaný ako štandard, dôjde i na Slovensku k zásadnému zefektívneniu a zrýchleniu pomoci detským obetiam násilia.
P.s.: Zahraničná prax ukazuje aj to, že narastajúce percento úspešne vyriešených prípadov vzbudzuje dôveru verejnosti v systém a dochádza k oznamovaniu väčšieho množstva prípadov… deti si v takejto zložitej situácii zväčša nevedia pomôcť samé – je to na nás – dospelých!
1Fico, M. 2017. Prevalencia násilia páchaného na deťoch 8. a 9. ročníkov. Zistenia z reprezentatívneho prieskumu. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2017, s 57. Dostupné TU
2 Kaščáková, N, Bednaříková, H, Dobrotková, A., Petríková, M., Hašto, J., Tavel, P. 2020. Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti. In PSYCHIATRIA-PSYCHOTERAPIA-PSYCHOSOMATIKA,27, 2020, č.2, s.6-15. Dostupné TU
3 Karkošková, S: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015,s.193-194. Dostupné TU