jún 2023

Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí

Prinášame plné znenie článku denníka DenníkN z 10. júna 2023:

Prečo sa nebránili? Prečo to predtým nikomu nepovedali? Prečo to riešia až teraz? Aj takéto poznámky si často vypočujú či prečítajú nielen dospelé, ale aj detské obete sexuálneho zneužívania.

Ak ste si sami niekedy kládli podobné otázky, nemusí to znamenať, že ste zlí alebo necitliví ľudia. Obete sexuálneho zneužívania totiž často reagujú opačne, ako by sme čakali.

„Ak správaniu obete nerozumieme, je to zväčša preto, lebo máme málo informácií o tom, ako veci vníma a prežíva. O jej živote, o možnostiach, ktorými disponuje, o tom, akým vnútorným a vonkajším tlakom je vystavená,“ vraví psychológ a výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze Róbert Braciník. Pochopením obetí môžeme podľa neho významne prispieť k ich zotavovaniu a možno aj k väčšej vymožiteľnosti ich zákonmi stanovených práv.[ Nový newsletter Pod slnkom Jany Shemesh bude o tom, čo okrem veľkej politiky zaujalo komentátorku Denníka N. Odoberajte jedným klikom. ]

Vybrali sme preto otázky, ktoré najčastejšie zaznievajú v prípadoch, kde ide o detské obete sexuálneho zneužívania. Spolu so psychológom Róbertom Braciníkom na ne odpovedá aj odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí Slávka Karkošková.

V texte sa dočítate aj o tom:

• čo všetko je sexuálne zneužívanie;
• ako si ľudia predstavujú rodinu zneužívaného dieťaťa;
• prečo zvlášť deti dlho o zneužití nehovoria;
• prečo treba chápať, ak niekto nechce zneužitie nahlásiť na polícii;
• prečo niektoré obete zostávajú v kontakte s človekom, ktorý ich zneužíval.

1. Je to sexuálne zneužívanie, keď tam nebol žiadny dotyk? 

Za sexuálne zneužívanie sa podľa odborníkov nepovažujú len aktivity, pri ktorých dôjde k preniknutiu do tela. „Tie sa označujú ako penetratívne. Okrem toho existujú aj dotykové, ale nepenetratívne formy sexuálneho zneužívania,“ vysvetľuje Slávka Karkošková.

„K nim patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa alebo bozkávať inú osobu na intímnych miestach,“ dodáva.

Ďalšou formou je bezdotykové zneužívanie. Dieťa môže byť nútené pozerať sa na genitálie inej osoby, masturbovať alebo sledovať inú osobu, ako masturbuje, je nútené pozerať pornografiu alebo pózovať pri jej výrobe.

A v neposlednom rade sem patrí aj obťažovanie v online prostredí, napríklad prostredníctvom posielania nevhodných fotografií alebo správ.

„Žiadnu z foriem sexuálneho obťažovania netreba podceňovať. Výskumy ukazujú, že aj nedotykové formy, najmä ak sa vyskytovali opakovane, môžu mať na obete značne negatívne následky,“ hovorí odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí.

2. Prečo nezapadajú do predstavy o „ideálnej obeti“?

Jedným z najčastejších mýtov je, že k násiliu dochádza len v sociálne slabších rodinách či v rodinách alkoholikov. „Nie je to pravda. Násilie – či už fyzické, sexuálne, alebo takisto psychické – sa vyskytuje naprieč všetkými sociálnymi vrstvami,“ približuje psychológ Róbert Braciník.

Násilie sa vyskytuje v dobre situovaných rodinách rovnako ako v rodinách s vyšším vzdelaním. Nedostatok informácií a blízkych podporných vzťahov, ktoré súvisia aj s ekonomickou situáciou, však môžu znamenať ťažší prístup k pomoci, čo robí obete zo sociálne slabších rodín zraniteľnejšími.

3. Prečo sa to stalo práve im? 

„Ako mi raz povedalo jedno dospievajúce dieťa: ‚Všetci sa ma pýtajú, prečo sa to stalo práve mne. Ja neviem – spýtajte sa jeho (páchateľa), prečo si vybral práve mňa!’“ hovorí Róbert Braciník.

Podľa neho neexistuje jednoznačná odpoveď na to, prečo sa ten-ktorý človek stal terčom násilia. „Neexistuje univerzálny opis obete a neexistuje ani univerzálny opis páchateľa sexuálneho násilia,“ vysvetľuje.

4. Prečo nepovedali nie? Prečo sa nebránili? 

„Od obetí sexuálneho zneužívania sa všeobecne očakáva, že by sa voči konaniu páchateľa mali aktívne brániť – mali by pri pokuse o zneužitie utiecť, mali by s útočníkom fyzicky zápasiť alebo aspoň kričať, plakať či iným spôsobom prejavovať rázny nesúhlas s konaním páchateľa,“ vraví Slávka Karkošková.

Väčšinou sa však deje opak: obete akoby zamrznú, čo znamená, že sú fyzicky aj psychicky ochromené. Túto reakciu si obeť nevyberá. Spúšťa sa v tele automaticky. Je to inštinktívna reakcia na ohrozenie, hlavne ak obeť nemá šancu na boj alebo útek. „Alebo to môže byť reakcia na takú situáciu, keď nebezpečenstvo prichádza zo strany niekoho, kto si vopred získal dôveru obete a protiprávneho konania sa dopúšťa pod rúškom lásky a starostlivosti,“ dodáva Karkošková.

5. Prečo to nikomu nepovedali? 

Mnohé obete o zážitkoch zneužívania dlho mlčia z rôznych dôvodov.

„Zneužité dieťa nemusí mať dostatok jasných informácií, aby dokázalo rýchlo rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania,“ hovorí psychológ Braciník.

Vo väčšine prípadov bývajú navyše podľa neho páchatelia vnímaní ako dôveryhodní a obľúbení ľudia. „Mnohé detské, ale i dospelé obete tušia, že ak by prehovorili, ľudia im neuveria a postavia sa skôr na stranu páchateľa,“ dopĺňa.

Podľa Karkoškovej zohrávajú rolu aj predsudky voči obetiam. „Neraz sú prípadné pokusy obete prehovoriť prehliadnuté alebo zablokované neochotou ľudí aktívne načúvať obeti. Pomerne rozšírená je tendencia ľudí pripisovať obetiam vinu za to, čo sa im stalo,“ vraví.

70 až 85 percent prípadov sexuálneho zneužívania detí navyše spácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje. Často je to osoba, ktorej rozhodnutia môžu dieťa významne ovplyvniť. „Či už je to v kontexte rodiny, alebo nejakej inštitúcie, ktorú dieťa navštevuje, ‚páky,‘ aké páchateľ na dieťa má, môžu vytvárať pascu, z ktorej dieťa nevidí východisko. Preto môže trvať dlho, kým obete o zneužívaní prehovoria,“ vraví Karkošková.

„U detí zvlášť platí, že ak sú od páchateľa existenčné závislé, mlčanie je akousi nevyhnutnou stratégiou prežitia,“ dopĺňa Braciník.

5. Nevyprovokovali páchateľa svojím správaním alebo oblečením? 

Nie. Za násilie je vždy zodpovedný násilník. Odvolávať sa na provokujúce správanie obete je častá taktika násilníkov v snahe preniesť zodpovednosť za zneužívajúce správanie na obeť. Takisto za tým môže byť jednoduchá snaha zľahčiť či zmenšiť úlohu vlastnej regulácie správania zo strany zneužívateľa – akoby povedať okoliu, že v danej situácii nemal iné východisko, obeť ho sama zviedla na také správaniu. Opätovne: za zneužívajúce správanie nesie zodpovednosť ten, kto sa ho dopúšťa.

Ako vzniká trauma zo sexuálneho násilia

„Na zážitkoch sexuálneho zneužívania je zvlášť traumatizujúce, že zasahujú do veľmi intímnej oblasti života, navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Nemá preto dostatočné kapacity na to, aby sa náležite zorientoval v tom, čo sa deje a čo si s tým má počať,“ hovorí Slávka Karkošková.

Zvlášť zraňujúce je, ak zneužívanie prichádza od ľudí, ktorí si získali dôveru obetí. Ublíženie z ich strany obeť vôbec nečaká. „K tejto úrovni zrady ešte zvyčajne pribudne ďalšia vrstva zrady – zo strany sociálneho okolia. Viac než pri akejkoľvek inej forme tráum sú obete sexuálneho zneužívania vystavené riziku sociálnej stigmatizácie, očierňovaniu a chýbajúcim prejavom solidarity,“ dodáva.

Obetiam neskôr hrozí aj opätovná traumatizácia. Retraumatizujúci efekt môžu mať najmä podnety, ktoré sa podobajú na to, čo sa odohrávalo pri pôvodných traumatických udalostiach. Napríklad, keď sa niekto správa k obeti tak, že to pripomína správanie niekdajšieho páchateľa. Alebo na ňu vyvíja nátlak, klame jej, manipuluje ju, neprávom ju obviňuje, spochybňuje jej legitímne potreby a práva a podkopáva jej dôveryhodnosť.

6. Prečo to nešli nahlásiť na políciu? 

Podľa psychológa Braciníka ani obete niekedy nevedia, že to, čo zažili, je trestný čin. Nemusia ani ovládať postup, ako sa podáva trestné oznámenie.

Ak sa aj rozhodnú obrátiť na políciu, od tohto kroku ich môže odrádzať niekoľko vecí. „Odrádzajúco môže pôsobiť aj to, keď si všimnú v médiách či na sociálnych sieťach pri zverejnených prípadoch, aký hejt vedia ľudia spustiť na obete. A keď sa dopočujú správy o tom, ako dlho sa trestnoprávne konanie môže na Slovensku  ‚vliecť‘ a že jeho spravodlivý výsledok vôbec nie je istý,“ tvrdí Braciník.

Podľa Slávky Karkoškovej až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolá. Najčastejšou príčinou je tlak rodiny, hlavne ak je páchateľom osoba z okruhu príbuzných.

„Ďalšími príčinami odvolania výpovede býva tlak, ktorý na obeť vyvíjajú iné osoby. Ďalej očierňovanie, spochybňovanie, zastrašovanie, ‚onálepkovanie obete‘ v jej prirodzenom prostredí, rôzne formy necitlivého zaobchádzania zo strany profesionálov. A aj to, že obeť stratí nádej na spravodlivosť,“ dodáva.

7. Ako je možné, že si to nikto z okolia nevšimol? 

Podľa Slávky Karkoškovej má každá obeť odlišnú reakciu na sexuálne zneužitie bez ohľadu na to, aký typ, rozsah a dĺžku zneužívania zažila.

„Škála možných reakcií je veľmi široká: od normálneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne znepokojivé signály. Výskumy ukazujú, že až 40 percent obetí nemá v čase prebiehajúceho zneužívania alebo aj dlhšie obdobie po jeho skončení žiadne symptómy, ktoré by vzbudili pozornosť okolia,“ vysvetľuje odborníčka.

8. Prečo o tom hovoria až po rokoch? 

„Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Kým obeť zmocnie natoľko, aby verila, že zvládne to, čo sa bude diať, až prelomí mlčanie, to prosto môže trvať dlho. Roky aj desaťročia,“ hovorí Karkošková.

Načasovanie toho celého sa podľa nej odvíja aj od toho, akú kvalitnú podpornú sieť okolo seba obeť má. „A priznajme si – pokiaľ ide o tému sexuálneho zneužívania detí, ľudia sa húfne nehrnú poskytovať obetiam pomoc a podporu. Lebo je to prosto ťaživá téma,“ myslí si Karkošková.

Čo robiť, keď sa nám niekto zdôverí

„Vypočujte, neodsudzujte a pomôžte vyhľadať odbornú pomoc. Len vypočuť však nestačí, aj keď to na krátky čas môže pomôcť a určitým spôsobom ‚uľaviť.‘ Trauma, ktorá nie je náležite ošetrená a spracovaná, môže dlhodobo negatívne ovplyvňovať kvalitu života,“ upozorňuje psychológ Róbert Braciník.

Bezplatnú pomoc pre deti a aj dospelé obete násilia poskytuje na Slovensku niekoľko organizácií. Kontakty na ne nájdete v tabuľke pod článkom.

9. Prečo s tým človekom zostávali naďalej v kontakte alebo vo vzťahu? 

Človek, ktorý ubližuje, môže byť často osoba, ktorá dieťaťu zabezpečuje základné životné potreby. Správanie detských aj dospelých obetí voči páchateľovi je navyše výrazne ovplyvnené tým, ako sa k nemu správajú ľudia v rodine, škole alebo v práci.

„Ak je zároveň zdrojom pozitívnych životných zážitkov, občasných odmien a útechy, tak k nemu obeť môže pociťovať i lásku, vďačnosť aj empatiu. Môže sa dokonca otvorene tešiť z jeho prítomnosti, najmä v situáciách, v ktorých sa cíti bezpečne. Napríklad vtedy, ak obeť vie, že páchateľ si ju pre prítomnosť iných ľudí nedovolí priamo ohrozovať,“ vysvetľuje Braciník.

10. Ide o zneužitie, ak bola obeť do páchateľa zaľúbená?

Veľakrát sa stretávame s prípadmi, že obeť je do páchateľa zaľúbená. Idealizuje si ho, odmieta vnímať sexuálne aktivity ako niečo zlé, nespolupracuje s vyšetrovateľmi. Našťastie vo väčšine prípadov dôjde časom k vytriezveniu, ktoré je spojené s pochopením, aká bola skutočná motivácia páchateľa.

Páchateľ môže byť považovaný za dôveryhodného a obľúbeného človeka. „Obeť si môže uvedomovať, že zaujatie odlišného postoja by nebolo spoločensky prijateľné alebo by ohrozilo rodinu, v ktorej žije,“ dodáva Braciník.

Róbert Braciník

Psychológ, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré už 25 rokov poskytuje odbornú pomoc deťom, ktoré sa stali obeťami týrania, zneužívania a zanedbávania, ako aj pomoc a špecializované poradenstvo dospelým obetiam domáceho násilia. 

Slávka Karkošková

Docentka v odbore sociálna práca, analytička, lektorka, supervízorka. Špecializuje sa najmä na problematiku sexuálneho zneužívania a domáceho násilia. O týchto témach lektorovala už viac ako 300 seminárov pre široké spektrum pomáhajúcich profesií. Jej publikácie sú dostupné tu.