Nie trauma, ale nádej a odolnosť určujú náš osud
Tento nádejný pohľad priniesla americká vývinová psychologička Emmy Werner (1929–2017). V roku 1955 odštartovala revolučnú Kauai Longitudinal Study — unikátny dlhodobý výskum, v ktorom sledovala celú jednu generáciu 698 detí narodených na havajskom ostrove Kauai, a to od narodenia až do ich dospelosti – do 40. roku života.
Mnohé z týchto detí vyrastali v extrémne náročných podmienkach: približne tretina detí čelila vážnym rizikám, ako bola chudoba, domáce násilie, zanedbávanie či závislosti rodičov. Z tejto vysoko rizikovej skupiny následne tretina napriek všetkému vyrástla v úspešných dospelých.
Čo prelomový výskum odhalil?
Do 60. rokov 20. storočia prevládal v psychológii deterministický názor: predpokladalo sa, že deti vystavené takto hlbokej traumatizácii sú celoživotne poznačené a nemajú takmer žiadnu šancu na úspešný a zdravý život.
Výsledky však priniesli obrat v celom vnímaní detskej psychiky. Emmy Werner a jej tím zistili, že až tretina (cca 30 %) z týchto vysoko rizikových detí sa vyvinula do schopných, sebaistých a starostlivých dospelých. Tieto deti netrpeli vážnymi poruchami správania, úspešne dokončili školu a vytvorili si funkčné vzťahy.
Emmy Werner tak ako prvá vedecky popísala a definovala fenomén psychickej odolnosti (reziliencie).
Kľúčové faktory: Čo chránilo deti zažívajúce násilie?
Štúdia presne pomenovala, v čom spočíval rozdiel medzi deťmi, ktoré pod tlakom traumy „zlyhali“, a tými, ktoré prežili s vnútornou silou. Pre deti ohrozené domácim násilím a nebezpečným prostredím boli kľúčové najmä tieto zistenia:
- Záchranná sieť v podobe „jedného dospelého“: Najsilnejším ochranným faktorom bola prítomnosť aspoň jednej stabilnej, bezpodmienečne podporujúcej osoby. Často to nebol rodič, ale starý rodič, učiteľ, tréner či sused, ktorý dieťaťu poskytol pocit bezpečia a prijatia.
- Viera, že nie som bezmocný/á: Tieto deti mali v sebe zvláštnu vnútornú istotu. Nenechali sa úplne zomlieť nepriazňou osudu, ale hľadali spôsoby, ako situáciu – hoci aj v maličkostiach – vziať do vlastných rúk.
- Zmysluplné aktivity: Deti nachádzali oporu a sebahodnotu v záujmoch – v športe, umení, krúžkoch či pomoci druhým, kde zažívali úspech.
Prečo je to pre nás dôležité?
Táto prelomová štúdia ukázala, že trauma síce zanecháva hlboké jazvy, ale nie je definitívnym verdiktom. Na to, aby dieťa dokázalo prekonať aj tie najťažšie zážitky spojené s násilím, často stačí málo, no pre jeho život je to absolútne kľúčové – bezpečný prístav a niekto, kto v neho verí.
Poznatky Emmy Werner sú pre nás v Náruči odborným pilierom aj obrovským povzbudením. Pripomínajú nám, že naša práca v prospech detí a rodín ohrozených násilím má hlboký zmysel. Pomáhame deťom objaviť ich vlastnú vnútornú silu a vytvárame pre ne bezpečné prostredie, v ktorom môžu opäť rásť a nadýchnuť sa.
Trauma poznačí začiatok príbehu, no odolnosť, podpora a bezpečie rozhodujú o jeho konci.
… ak by ste si chceli prečítať viac priamo zo zdroja:
- Werner, E. E., & Smith, R. S. (1992). Overcoming the Odds: High Risk Children from Birth to Adulthood. New York: Cornell University Press. (Táto kniha detailne mapuje prechod detí z rizikového prostredia do dospelosti a zhrnutie celej štúdie do 40. roku života).
- Werner, E. E., & Smith, R. S. (1982/1989). Vulnerable but Invincible: A Longitudinal Study of Resilient Children and Youth. New York: Adams, Bannister, Cox.
KONFERENCIA 2026: Registrácia UKONČENÁ!
24.09.2026 update: Ďakujeme za obrovský záujem, kapacita podujatia je naplnená, z toho dôvodu je registrácia ukončená.
Občianske združenie Náruč – Pomoc deťom v kríze vás pri príležitosti 10. výročia založenia Detského advokačného centra Náruč a v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom srdečne pozýva na odbornú konferenciu, zameranú na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi ohrozenými násilím.
Pre koho je konferencia určená?
- pre pracovníkov orgánov SPODaSK a zástupcov štátnej správy
- pre pracovníkov centier pre deti a rodiny (vykonávajúcich terénne a ambulantné opatrenia)
- pre zástupcov pomáhajúcich organizácií z celého Slovenska
- pre odborníkov z oblasti sociálnych vecí, zdravotníctva, školstva, práva a spravodlivosti pracujúcich s deťmi
Účasť na konferencii je pre uvedenú cieľovú skupinu bezplatná.
Keď telo hovorí: „Necítim sa bezpečne“
Cítite sa často vyčerpaní, zle spíte, bolí vás žalúdok, búši vám srdce, … Absolvovali ste vyšetrenia a výsledky vyzerajú byť v poriadku? Alebo to, naopak, pozorujete na svojom dieťati, ktoré bolí bruško pred školou či je nevysvetliteľne plačlivé? Nie ste v tom sami.
Všetky tieto prejavy a mnohé ďalšie môže spôsobovať dlhodobý stres, preťaženie, úzkosť, napätie, náročné vzťahy a pod. To však neznamená, že sú príznaky „iba v hlave“. Sú skutočné. Naše telo reaguje na to, ako sa cítime.
Aby sme lepšie pochopili, prečo sa tieto prejavy objavujú, potrebujeme sa pozrieť na to, ako funguje náš nervový systém.
Telo má svoj vlastný bezpečnostný systém
Naše telo má prirodzený ochranný mechanizmus, ktorý neustále vyhodnocuje, či sme v bezpečí alebo či nám hrozí nebezpečenstvo. Tento systém funguje automaticky – nemusíme ho vedome zapínať ani ovládať. Počas bežného dňa sa v našom tele strieda aktivita dvoch zložiek autonómneho nervového systému:
- parasympatický systém – zabezpečuje regeneráciu, oddych a trávenie, uvádza organizmus do stavu pokoja a šetrenia energie,
- sympatický systém – pripravuje telo na výkon, aktivitu a stresové situácie (tzv. reakcia „boj alebo útek“, kedy sa zrýchľuje tep a zvyšuje tlak).
Práve aktivácia symaptického nervového systému je veľmi užitočná, keď potrebujeme okamžite reagovať – napríklad keď nám hrozí nebezpečenstvo. Predstavme si, že na nás vybehne tiger. Telo okamžite zapne alarm: zrýchli sa tep, napnú sa svaly, zrýchli sa dych a všetka energia smeruje k tomu, aby sme utiekli a prežili.
Problém dnešnej doby je, že naše telo podobne reaguje aj na „neviditeľné tigre“ akými sú: dlhodobý stres, konflikty, tlak na výkon, neistotu či preťaženie. Rozdiel je v tom, že dnes väčšinou nebojujeme ani neutekáme. Energia, ktorá sa pripravila na akciu, zostáva v tele. Ak sa tento stav opakuje dlhodobo, nervový systém môže uviaznuť v režime prežitia (u detí sa prejavuje napríklad aj stavom „zamrznutia“, vzdorom či stiahnutím sa do seba).
Keď sa telo necíti bezpečne
Môže sa to prejaviť napríklad:
- svalovým napätím, búšením srdca a zrýchleným dychom,
- pocitom vnútorného nepokoja, úzkosťou,
- tráviacimi problémami (bolesti brucha) a problémami so spánkom,
- stratégiami zvládania: boj (podráždenosť, výbuchy hnevu) alebo útek (vyhýbanie sa, únik k technológiám či práci).
Prečo stres často príde práve vtedy, keď sa zastavíme?
Mnohí ľudia si všimnú, že napätie alebo vyčerpanie sa objavia až vtedy, keď konečne majú pokoj – večer po práci/po návrate zo školy, cez víkend alebo počas dovolenky. Je to preto, že počas záťaže nás telo často drží v režime fungovania. Keď tlak konečne povolí, nervový systém dostane priestor „dohnať“ to, čo bolo dlho potlačené.
Neznamená to, že telo zlyháva. Naopak – snaží sa upozorniť, že potrebuje pozornosť, oddych a zmenu.
Čo môže pomôcť?
Prvým krokom je pomôcť telu znovu zažiť pocit bezpečia a aktivovať pokojový systém. Nervový systém sa neučí bezpečie slovami, ale skúsenosťou.
Rýchla pomoc pri napätí (pre dospelých aj deti):
- Vedomá práca s dychom – pomalší výdych ako nádych (u detí napr. „fúkanie do sviečky“). Pomôcť môže aj tzv. fyziologický povzdych: hlboký nádych, ešte jeden krátky nádych a následne dlhý pomalý výdych.
- Uzemnenie – vedomé zapretie nôh o zem, opretie chrbta, zachumlanie sa do deky či vnímanie kontaktu tela s okolím.
- Jemný dotyk – oblasť žalúdka, kľúčnych kostí, bočných strán krku, jemné potiahnutie ušného lalôčika smerom dole, prípadne pevné, bezpečné objatie.
- Jemný pohyb a kontakt – prechádzka, pretiahnutie, opláchnutie tváre studenou vodou, hmkanie či rozhovor s bezpečným človekom.
Je však dôležité si uvedomiť, že ide o krátkodobú prvú pomoc. Ak sa dlhodobo cítime vyčerpaní, nevieme zadávať druhým hranice a ťažkosti pretrvávajú, nestačí iba tlmiť príznaky. Vhodné je vyhľadať odbornú pomoc – psychológa, psychoterapeuta či psychiatra pre seba alebo dieťa.
Pamätajte: Vaše telo (ani telo vášho dieťaťa) nie je pokazené. Vaše príznaky nie sú vymyslené. Sú skutočné a majú svoj význam. Keď sa naučíme telu načúvať a rozumieť jeho signálom, môžeme postupne nájsť cestu späť k rovnováhe.
Mgr. Martina Kraľová, psychologička, Poradenské centrum Náruč Čadca
KONFERENCIA 2026 – rezervujte si termín
Náruč v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom organizuje už 5. ročník medzinárodnej odbornej konferencie zameranej na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi a rodinami ohrozenými násilím s názvom: Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac V. Program, organizačné detaily a pokyny k prihlasovaniu zverejníme neskôr, no už teraz si môžete rezervovať termín vo Vašich kalendároch:
- Kedy: Štvrtok 15. októbra 2026
- Kde: Kongresová sála Úradu Žilinského samosprávneho kraja, Žilina
Tento rok sa budeme venovať aktuálnym trendom a iným pohľadom na prácu s ohrozenými deťmi prostredníctvom troch kľúčových tematických okruhov:
- Legislatívna ochrana a inštitucionálna koordinácia: Pozrieme sa na aktuálny pohľad štátu na ochranu detí či rozvoj multidisciplinárnej spolupráce.
- Trendy a výzvy v ochrane detí: Predstavíme situáciu v oblasti kriminality páchanej na deťoch, zmeny trendov v poradenstve obetiam domáceho násilia ako aj možnosti praktickej prevencie v rodinách. Pozrieme sa i na legislatívne výzvy – prečo Slovensko ostáva jedným z posledných ostrovov v Európe, kde deti nemajú zákonný nárok na výchovu bez násilia.
- Špecifiká násilia v rodine a vzťahoch: Zameriame sa na mechanizmy nestability, anómiu spoločnosti (stav, keď sa vytrácajú tradičné pravidlá a hodnoty) a jej dopady na súčasnú celospoločenskú situáciu na Slovensku; dopady porúch osobnosti rodičov na vývoj dieťaťa a ochranu detí či prevenciu digitálnych hrozieb v online priestore.
Tešíme sa na stretnutie! Veríme, že sa po dvoch rokoch budeme môcť opäť stretnúť osobne v plnom počte cca 120 účastníkov. Konferencia má totiž okrem odborného prínosu a inšpirácií zo Slovenska a Čiech aj ambíciu vytvárať priestor na sieťovanie a vzájomné zdieľanie skúseností medzi profesionálmi.
Záznamy príspevkov z predchádzajúcich ročníkov nájdete na našom webe – stačí vyhľadať „KONFERENCIA“ 🙂
Násilie medzi riadkami: Tipy na letné čítanie
Chystáte sa v lete k moru alebo by ste večer radi na chvíľu odložili mobil? Možno je práve teraz dobrý čas siahnuť po knihe. A ak naopak patríte medzi vášnivých čitateľov a premýšľate, čo nové si prečítať, možno vás nasledujúce riadky inšpirujú.
Každý z nás má medzi knihami svojho favorita alebo obľúbený žáner – detektívky, romantické, historické romány či sci-fi. Popri nich však existujú aj knihy, ktoré pútavým a citlivým spôsobom otvárajú tému násilia na ženách či v rodinách a neraz ide o svetové bestsellery či knihy známych autorov.
Aj my sa v praxi stretávame s tým, že ľudia si domáce násilie predstavujú ako niečo vzdialené, nerozumejú prečo obete neodišli skôr alebo sa k násilníkom vracajú. Cez príbehy v knihách ich možno pochopíme lepšie. Príbehy nehovoria len o modrinách, ale aj o manipulácii, strachu, vine či nádeji, kvôli ktorej obete zostávajú tam, kde by podľa okolia už dávno nemali byť.
Ako prvú knihu vám chceme predstaviť bestseller Končí sa to nami (v origináli It Ends with Us) od Colleen Hoover, ktorého sa po celom svete predalo už viac ako 10 miliónov výtlačkov. Na prvý pohľad ide o romantický príbeh, ktorý sa postupne mení na bolestivý obraz toxického vzťahu. Bližšie nejdeme prezrádzať obsah deja, no posledná kapitola patrí medzi tie, ktoré v čitateľovi môžu ešte dlho doznievať. Podľa knihy bol natočený aj film, no ako sa hovorí – kniha býva lepšia než film, preto odporúčame nevymeniť poradie.
Na Slovensku je známy aj nemecký autor Sebastian Fitzek, ktorý píše najmä psychologické trilery. V knihe Cesta domov spojil tému násilia a napätia. Príbeh sa začína telefonátom na tiesňovú linku pre ženy, ktoré v noci cestou domov dostanú strach a potrebujú počuť upokojujúci hlas alebo im v prípade núdze zavolá pomoc. Kniha je plná napätia, zvratov ale súčasne citlivo a niekedy aj brutálne vykresľuje násilie na ženách.
K trojici zahraničných autorov sa pripája Freida McFadden, ktorej kniha Pomocníčka (The Housemaid) sa stala medzinárodným bestsellerom a tiež sa dočkala filmového spracovania. Príbeh zachytáva násilie v jeho menej viditeľnej podobe – cez manipuláciu, kontrolu či izoláciu zabalené do krásneho domu či drahých šiat. Kniha má výbornú zápletku, ktorú vám radšej neprezradíme. Ak vás však zaujme, môžete siahnuť aj po pokračovaní Pomocníčka ťa vidí.
O násilí píšu silné príbehy aj slovenskí autori:
Autobiografický román Tovar napísala Tatiana Melasová už pred viac ako pätnástimi rokmi. Kniha otvára témy drog, prostitúcie a všadeprítomného násilia. Príbeh ukazuje, že násilie na ženách sa neodohráva len v partnerských vzťahoch, ale je prítomné aj v časti spoločnosti, pred ktorou častokrát zatvárame oči alebo ju rýchlo súdime. Neraz s postojom, že „si za to môžu samy“ – bez snahy porozumieť širším súvislostiam. Príbeh je silný, vyjadrenia úprimné. Ako vystihol jeden z čitateľov v recenzii: „Miestami vám bude ľúto, miestami budete hlavnú hrdinku nenávidieť a niekedy nebudete veriť tomu, čo čítate.“
Ďalšou slovenskou autorkou je Magdaléna Pirožeková a jej titul Povedz, že ma miluješ. Knihazachytáva násilie v rodine a ukazuje aké ťažké môže byť pre ženu vymaniť sa z tohto cyklu, vziať so sebou dieťa a začať odznova. Počas čítania zistíme, že odchodom sa nič nekončí a je nutné čeliť novým výzvam. Kniha možno nepatrí medzi svetové bestsellery, ani sa podľa nej nenakrútil film, no citlivo a ľudsky približuje príbeh jednej ženy – a takých ako ona je v našej spoločnosti veľa.
Trojicu slovenských spisovateliek uzatvára Lucia Sasková, úspešná autorka ženských románov a jej debut Neznámych nemiluj. Kniha zachytáva život mladej ženy po traumatickom zážitku, ktorý jej zo dňa na deň zmení pohľad na seba aj ľudí okolo nej. A hoci ide o útlu knižku, prináša silný príbeh o tom ako jeden okamih môže zmeniť vzťahy, hodnoty aj pohľad na svet.
Vieme, že existuje množstvo kvalitných kníh venovaných tejto téme – pokojne by sme mohli pokračovať ďalej. Nechceme vás však zahltiť ani vystrašiť, skôr ponúknuť možnosť lepšie porozumieť tomu, ako sa môžu cítiť ľudia vystavení násiliu, a to práve cez silu príbehov v knihách.
Prajeme príjemné čítanie – hoci niektoré z príbehov možno nebudú vždy ľahké a môžu vo vás ostať ešte dlho po dočítaní.
Mgr. Martina Gajdošová, psychologička, Detské krízové centrum Náruč
Pocity viny: Kto je zodpovedný za sexuálne zneužívanie?
Sexuálne zneužívanie je pre dieťa traumatickou skúsenosťou, ktorá sa v 70 – 80% odohráva v blízkych a dôverných vzťahoch dieťaťa. Podozrenie, že sa dieťa stalo obeťou sexuálneho zneužívania, často spúšťa u ľudí rôzne reakcie:
- Je to naozaj pravda? Nevymyslel/a si to?
- Prečo to hovorí až teraz?
- Prečo sa nebránil/a? Prečo nič neurobil/a?
- Nevyzerá, že by mal/a nejaké ťažkosti.
- Vždy bol/a problémové dieťa, určite mu chce zle …
- To je taký dobrý človek, on by nikdy nikomu neublížil …
Ide o časté reakcie založené na mylných presvedčeniach – mýtoch o sexuálnom zneužívaní a taktiež o mylných predstavách o tom, ako by sa mala prejavovať „správna obeť“.
Podobné reakcie bezprostredného i širšieho okolia môžu zároveň ospravedlňovať páchateľa a neoprávnene obviňovať obeť!
U obetí sexuálneho zneužívania prispievajú k zvýrazneniu pocitov viny a zodpovednosti za skutok, vedú k druhotnej viktimizácii a sťažujú uzdravenie. Doc. Slávka Karkošková vo svojej knihe Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami (2014) uvádza, že sexuálne zneužívanie detí „má neuveriteľný potenciál deformovať vnímanie reality: ten, kto nie je vinný (obeť), sa cíti ako vinník“ (s. 13).
Prečo obete sexuálneho zneužívania môžu cítiť vinu?
- Častým dôvodom je reakcia zmrznutia. Obeť má pocit, že sa mala brániť, že mohla zneužívanie zastaviť. ALE: Reakciu zmrznutia si nevyberáme, nabieha inštinktívne. Ide o jednu z troch automatických obranných reakcií, ktoré nám slúžia na prežitie: útek, boj alebo zmrznutie/tzv. „mŕtvy chrobák“. Zmrznutie často prichádza vtedy, keď útek a boj nie sú možné.
2. Dieťa pociťovalo sexuálne vzrušenie. Môže veriť slovám páchateľa, že sa mu zneužívanie páčilo. ALE: Ide o fyziologickú reakciu organizmu, nad ktorou človek nemá kontrolu.
3. Zneužívanie je v rozpore s morálnymi hodnotami vštepovanými výchovou alebo náboženskou vierou. ALE: Páchateľ často zneužíva dôveru dieťaťa a tieto hodnoty zámerne prekrúca, čím v ňom vyvoláva pocit, že morálne zlyhalo ono, a nie dospelý.
4. Dieťa môže pochybovať, či sú jeho pocity alebo spomienky skutočné, môže ich vytesňovať z vedomia disociáciou – obranným mechanizmom. ALE: Neschopnosť cítiť alebo popísať traumu neznamená, že sa skutok nestal.
5. Dieťa odhalením páchateľa stráca blízky vzťah a vzťahovú väzbu. Napriek tomu, že „zradu vo vzťahu“ spôsobil dospelý zneužitím dieťaťa (Karkošková, 2014), dieťa ohrozuje tento vzťah odhalením zneužitia. Často pociťuje vinu za to, že je páchateľ stíhaný, odsúdený, potrestaný. ALE: Zodpovednosť za „zradu vo vzťahu“ nesie páchateľ.
6. Dieťa cíti vinu za to, že ohrozuje iné blízke osoby, zvlášť ak sa tým páchateľ vyhráža, alebo je páchateľ z blízkej rodiny a rodina sa nepostaví na stranu dieťaťa. ALE: Dieťa má právo byť v bezpečí a dospelí by mali jeho bezpečie garantovať.
7. Dieťa vníma páchateľa ako obľúbeného a dôležitého v spoločnosti. Môže cítiť sociálny tlak a manipuláciu, nedôveru okolia voči sebe. ALE: Pozitívne správanie človeka v sociálnych situáciách neznamená, že ten istý človek nemohol v súkromí ublížiť dieťaťu.
8. Dieťa sa cíti ako spoluvinník ak uchovávalo tajomstvo, prijalo darček, výhodu, náklonnosť. Ide o častú manipuláciu, ktorou si páchateľ zabezpečuje mlčanie dieťaťa. ALE: Dieťa si zneužívanie nevybralo.
Nezabudnime, že za sexuálne zneužívanie je vždy zodpovedný dospelý páchateľ, nikdy nie dieťa! Ak sa v takejto situácii dokážeme postaviť za dieťa, ak uznáme jeho pocity a potvrdíme, že konanie dospelého nebolo v poriadku, pomôžeme tým dieťaťu správne pomenovať realitu a poskytneme mu emočnú podporu, ktorá je kľúčová pre následné uzdravenie.
Použitá odborná literatúra: Karkošková, S. 2014. OBETE SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA DETÍ MEDZI NAMI. Veľký Šariš: Ascend, 2014. ISBN: 978-80-971470-1-3.
Mgr. Jana Končelíková, psychologička a vedúca Detského advokačného centra Náruč
Spoločná výzva organizácií poskytujúcich špecializované podporné služby k ochrane žien zažívajúcich domáce násilie a ich detí
Nedávna vražda ženy, ku ktorej došlo po prepustení jej manžela z väzby, opätovne poukázala na vážne nedostatky v systéme ochrany žien zažívajúcich násilie zo strany súčasných či bývalých manželov a partnerov. Táto tragédia nie je výsledkom ojedinelého zlyhania jednotlivca. Upozorňuje na systémové nedostatky v koordinácii a jednotnosti postupov zodpovedných inštitúcií, ktoré sa týkajú najmä zdieľania informácií, posudzovania a vyhodnocovania rizík a miery ohrozenia žien, ako aj uplatňovania ochranných opatrení. Každé takéto zlyhanie môže mať nezvratné následky.
Ako organizácie poskytujúce špecializované podporné služby pre ženy zažívajúce násilie, ich deti a ďalšie osoby ohrozené domácim násilím dlhodobo upozorňujeme na potrebu posilniť systémové mechanizmy ochrany ohrozených osôb. Naše návrhy a odporúčania vychádzajú z každodennej práce so ženami, ktoré neraz čelia vysokému riziku opakovaného a závažného násilia, ako aj z poznatkov o fungovaní súčasného systému ochrany v praxi. Opierame sa aj o záväzky Slovenskej republiky v oblasti násilia páchaného na ženách, vyplývajúce z relevantných medzinárodných zmlúv a rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.
Sme presvedčené, že účinná ochrana žien a iných ohrozených osôb si vyžaduje bezodkladné prijatie konkrétnych opatrení, ktoré zlepšia koordináciu medzi zodpovednými inštitúciami, zabezpečia včasné informovanie žien ohrozených závažným násilím zo strany súčasného či bývalého manžela alebo partnera o jeho prepustení, posilnia a zjednotia uplatňovanie ochranných mechanizmov a prispejú k predchádzaniu ďalším vraždám žien v dôsledku partnerského násilia.
Vyzývame preto zodpovedné štátne inštitúcie na prijatie súboru okamžitých a realizovateľných opatrení, ktoré považujeme za nevyhnutný prvý krok na zvýšenie ochrany žien, ich detí a ďalších osôb ohrozených domácim násilím.
1. Zaviesť povinnosť pre všetky relevantné zložky systému ochrany (polícia, prokuratúra, súdy, ÚVV a ÚVTOS) bezodkladne a včas informovať ženy a iné ohrozené osoby o prepustení násilnej osoby z cely predbežného zadržania, z vyšetrovacej väzby, z výkonu trestu a v prípade zmeny formy trestu (napr. na domáce väzenie).
2. Zaviesť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyhodnocovať mieru ohrozenia ženy, jej detí a iných obetí domáceho násilia opakovaným a závažným násilím a zabitím zo strany násilnej osoby v prípravnom konaní, ako aj pred rozhodovaním o prepustení násilnej osoby na slobodu.
3. V prípade závažného rizika, hrozby pokračovania násilia a zabitia zabezpečiť jednotný postup pri nariaďovaní primeraných obmedzení (zákaz vstupu, zákaz priblíženia a iné) a kontrolu ich dodržiavania technickými prostriedkami v trestných aj civilných konaniach.
4. Zabezpečiť efektívnu koordináciu jednotlivých zložiek systému ochrany pri informovaní o prepustení násilnej osoby na slobodu a pri rozhodovaní o treste a primeraných obmedzeniach v prípadoch násilia na ženách zo strany súčasného či bývalého manžela alebo partnera, a to navzájom medzi jednotlivými zodpovednými štátnymi inštitúciami, ako aj v rámci každej z nich.
5. V trestnom konaní zabezpečiť informovanie poškodených o nariadených obmedzeniach a o rozhodnutí súdu.
6. Zabezpečiť, aby všetky zložky systému ochrany (polícia, prokuratúra, súdy, probačný dohľad, ÚVV a ÚVTOS) posudzovali násilie na ženách v kontexte a so zohľadnením jeho histórie a rizikových faktorov. Násilie na ženách zo strany súčasného či bývalého manžela alebo partnera nesmie byť posudzované a vyhodnocované ako jednotlivé skutky. Zároveň v prípade, ak boli deti svedkami násilia páchaného voči ich matke, ktorá má v trestnom konaní postavenie poškodenej, je potrebné považovať za poškodené aj samotné deti.
7. Rozšíriť zákaz priblíženia sa na menej ako 50 metrov v rámci vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia tak, aby sa automaticky vzťahoval aj na maloleté deti ako detských svedkov násilia na ženách a domáceho násilia.
8. V civilných konaniach skrátiť lehotu na rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na uloženie povinnosti nepribližovať sa k ohrozenej osobe na 24 hodín vrátane nariadenia prostriedkov kontroly, tak, ako tomu je v prípade nariadenia neodkladného opatrenia na zákaz vstupu do obydlia.
9. V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, skrátiť lehotu na rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na uloženie povinnosti nepribližovať sa k maloletým deťom v kontexte násilia na ženách v partnerských vzťahoch na 24 hodín a/alebo nájsť efektívny spôsob, ktorý zabezpečí, že toto obmedzenie vo vzťahu k žene sa bude automaticky vzťahovať aj na jej deti ako detských svedkov násilia na ženách.
10. Prijať opatrenia na zabezpečenie širokej dostupnosti špecifických podporných služieb – non-stop Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie, poradenských a intervenčných centier a bezpečných ženských domov (zariadení núdzového bývania) – vrátane ich legislatívneho ukotvenia a stabilného a predvídateľného systému financovania, ako kľúčovej a neoddeliteľnej súčasti systému ochrany a pomoci ženám zažívajúcim násilie, ich deťom a iným osobám ohrozeným domácim násilím.
11. Do 30 dní zorganizovať stretnutie zástupcov a zástupkýň MV SR, MS SR a MPSVaR SR, MZ SR s intervenčnými centrami a špecializovanými podpornými službami pre ženy zažívajúce násilie v partnerských vzťahoch a obete domáceho násilia.
12. Do 3 mesiacov zriadiť nadrezortnú pracovnú skupinu zloženú zo zástupcov a zástupkýň MS SR, MV SR, MZ SR, MPSVaR SR a špecifických podporných služieb, ktorá bude pracovať na ďalších návrhoch na zlepšenie ochrany žien ohrozených partnerským násilím a obetí domáceho násilia vrátane detských svedkov takéhoto násilia na systémovej úrovni, a do ďalších troch mesiacov navrhne konkrétne systémové opatrenia.
Sme pripravené aktívne spolupracovať s príslušnými ministerstvami, orgánmi verejnej moci a ďalšími zodpovednými štátnymi inštitúciami na príprave opatrení, ktoré prispejú k účinnejšej ochrane žien, ich detí a ďalších osôb ohrozených domácim násilím.
Uvedomujeme si, že systém ochrany žien a ďalších osôb ohrozených domácim násilím na Slovensku obsahuje viaceré opatrenia a mechanizmy, ktoré v praxi prinášajú ochranu a predstavujú základ, na ktorom možno stavať. Zároveň však naša každodenná skúsenosť ako organizácií poskytujúcich špecializované podporné služby poukazuje na pretrvávajúce nedostatky, ktoré majú závažné dôsledky pre bezpečie žien zažívajúcich násilie, ich detí a iných ohrozených osôb.
Veríme, že nás spája spoločný cieľ – zabezpečiť, aby každá žena ohrozená partnerským násilím, jej deti a iné osoby ohrozené domácim násilím dostali včasnú, účinnú a koordinovanú ochranu a pomoc, aby systém dokázal predchádzať vraždám, ktorým je možné zabrániť. Sme presvedčené, že otvorená odborná spolupráca medzi štátnymi inštitúciami a špecializovanými podpornými službami je nevyhnutným predpokladom budovania funkčného systému ochrany, ktorý bude schopný účinne chrániť život, zdravie a dôstojnosť žien, ich detí a iných obetí domáceho násilia.
Výzvu podpisujú nasledujúce organizácie:
ALEJ; poradenské centrum
OZ Aliancia žien – Cesta späť; poradenské centrum
OZ Brána do života; bezpečný ženský dom
BRIEŽDENIE, občianske združenie; poradenské centrum, zariadenie núdzového bývania
BUDÚCNOSŤ; poradenské centrum
Centrum sociálnych služieb KA; intervenčné centrum, poradenské centrum, zariadenie núdzového bývania
Centrum Slniečko, n.o.; poradenské centrum, intervenčné centrum, bezpečný ženský dom
Fenestra; poradenské a intervenčné centrum
OZ HANA; poradenské centrum, intervenčné centrum
Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o.; intervenčné centrum
LUNA, n.o.; poradenské centrum, intervenčné centrum, bezpečný ženský dom
MyMamy, o.z.; poradenské centrum, intervenčné centrum, bezpečný ženský dom
Národná linka pre ženy zažívajúce násilie; národná linka
Náruč – Pomoc deťom v kríze; poradenské centrum
OZ Pomoc rodine; poradenské centrum, intervenčné centrum
Poradenské Centrum Nádej; poradenské centrum, intervenčné centrum
OZ ŽENA V TIESNI; poradenské centrum, intervenčné centrum
OZ Ženy pomáhajú ženám; poradenské centrum
Keď ticho bolí: Prečo deti o násilí mlčia?
Tento článok je o pochopení detského strachu, pocitu viny a mechanizmov, ktoré bránia dieťaťu požiadať o pomoc. (2 minúty čítania)
Väčšina z nás si pod pojmom násilie predstaví fyzický útok, ktorý na tele zanecháva viditeľné stopy. Čo sa však deje v prípadoch, keď násilie zasahuje tie najzraniteľnejšie a najmenej viditeľné oblasti – integritu dieťaťa, jeho psychiku a duševné zdravie? V takých prípadoch je bolesť detí hlboká, no navonok neviditeľná. Mnohí sa pýtajú: „Prečo to nepovedalo skôr?“ Odpoveď je zložitá, no kľúčová pre poskytnutie pomoci.
Bariéry, ktoré dieťaťu bránia prehovoriť:
Nedostatočný pocit bezpečia: Kým dieťa nenadobudne pocit absolútneho bezpečia, je len málo pravdepodobné, že sa zdôverí. Ak v minulosti na jeho potreby nikto adekvátne nereagoval, volí mlčanie ako mechanizmus prežitia.
Konflikt lojality: Ak násilie pácha blízka osoba, na ktorej je dieťa existenčne a citovo závislé, ocitá sa v pasci. Prežíva bolesť, no zároveň sa bojí straty vzťahu. V detskom svete často platí kruté pravidlo: „Lepší ubližujúci rodič, ako žiaden rodič.“
Strach z následkov: Pocit strachu je paralyzujúci. Dieťa sa môže báť reakcie okolia, trestu alebo toho, že svojím priznaním „rozbije rodinu“. Strach z neznámeho, čo príde po odhalení tajomstva, býva silnejší než bolesť z násilia.
Predchádzajúce nevydarené pokusy: Deti málokedy vyjdú s pravdou hneď. Často skúšajú svoje okolie „testovacími príbehmi“ o kamarátoch alebo zástupnými problémami. Ak sa vtedy stretnú s nezáujmom, bagatelizovaním či obviňovaním, ich ochota hľadať pomoc postupne zaniká.
Pocity viny a prevzatie zodpovednosti: Násilné správanie dospelých je deťom často prezentované ako dôsledok ich „neposlušnosti“. Pri sexuálnom násilí sa zas využívajú sofistikované formy manipulácie. Dieťa následne preberá zodpovednosť za činy dospelých. Tieto deštruktívne pocity viny sú jednou z najväčších prekážok pri hľadaní pomoci!
Ochromujúce pocity hanby: Najmä pri sexuálnom násilí zažívajú deti hlbokú hanbu. Tento pocit narúša ich sebahodnotu, integritu a pôsobí na deti priam ochromujúco.
Normalizácia násilia: Ak dieťa v násilí vyrastá, považuje ho za normu. Nemá porovnanie so zdravým prostredím a nedokáže identifikovať, že to, čo zažíva, je nebezpečné a nesprávne.
Pochopenie týchto mechanizmov je prvým krokom k tomu, aby sme deťom dokázali skutočne načúvať. V prípadoch, kedy deti naberú odvahu o násilí hovoriť, je kľúčová naša reakcia.
Prečítajte si tiež:
- Ako viesť rozhovor s dieťaťom, ktoré sa zdôveruje o násilí?
- Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí
- Prevencia zneužívnia a týrania detí
Mgr. Kamila Mraffková, psychologička, Detské advokačné centrum Náruč
Očami sociálnej pracovníčky: Nielen strecha nad hlavou
Úvodom stručne predstavím Detské krízové centrum Náruč – sme pobytové zariadenie, ktoré vykonáva špecializovaný program pre týrané, zanedbávané alebo sexuálne zneužívané deti. Deti sa do centra nedostávajú len preto, že rodinné prostredie „nefungovalo“, ale aj z dôvodu, že boli ohrozené blízkym okolím, ktoré negatívne ovplyvňovalo ich prežívanie a vývin. Preto bolo nevyhnutné poskytnúť dieťaťu odbornú pomoc mimo jeho pôvodného domova.
Keď sa povie zariadenie pre deti, mnohí si predstavia bezpečné miesto, kde majú zabezpečené základné potreby. V skutočnosti je to však oveľa viac než len strecha nad hlavou. Je to priestor, kde deti prichádzajú s vlastnými príbehmi – plné neistoty a otázok, na ktoré nemajú odpovede. Ako sociálna pracovníčka sa stávam súčasťou ich príbehu. Moja práca nie je len o riešení situácií „na papieri“, ale najmä o budovaní vzťahu. Dieťa nepotrebuje len pomoc, potrebuje niekoho, komu môže opäť začať veriť.
Každý deň je iný. Niekedy ide o rozhovory s dieťaťom, ktorému pomáham pochopiť, prečo nemôže byť doma. Inokedy riešim komunikáciu s rodinou, školou, inštitúciami, políciou alebo inými odborníkmi. Deti si so sebou prinášajú skúsenosti, ktoré ovplyvňujú ich správanie. Niekedy reagujú hnevom, uzatvorením sa alebo nedôverou. V takých chvíľach nejde o rýchlu nápravu, ale o snahu pochopiť, čo za tým stojí, a ako s tým pracovať.
Sú dni, keď si človek uvedomí, aký veľký význam majú aj malé veci
Na otázku, ktorú som položila deťom: „V čom ti pomohol pobyt v Náručí?“, jedna z odpovedí bola, že mohli pravidelne chodiť do školy! Pre niekoho samozrejmosť, pre iného zásadná zmena v živote.
Ďalšie dieťa bolo hrdé a vďačné, že ho teta (tak deti volajú vychovávateľky) naučila pliesť náramky. Preň to bol prvý pocit, že niečo dokáže.
A potom sú chvíle, keď dieťa povie, že je preň dôležité, že ho niekto vypočuje a berie vážne, aj vtedy, keď sa mu nedarí alebo poruší pravidlá.
Dôležitou súčasťou mojej práce je aj spolupráca s rodinou
Ak je to možné, hľadáme spoločne cesty, ako obnoviť narušené vzťahy a vytvoriť podmienky, aby sa dieťa mohlo vrátiť do svojho prirodzeného prostredia. Nie vždy je to jednoduché a nie vždy sa to podarí, ale je to smer, ktorým sa snažíme ísť. Do tejto práce však patria aj náročné situácie, keď čelíme vyhrážkam alebo sťažnostiam. Často prichádzajú v čase, keď sú rodičia alebo blízki pod veľkým tlakom, v strachu či bezmocnosti. Vtedy sa stáva, že sa hnev a frustrácia obrátia smerom k nám – pomáhajúcim odborníkom. Snažíme sa tieto situácie vnímať s porozumením, no zároveň zostať pevní vo svojej úlohe.
Pre mňa sú najťažšie situácie, keď sa dieťa odmieta vrátiť domov,…
… pretože stratilo dôveru prostredia, v ktorom vyrastalo, ale najviac, keď sa dieťaťu nedostane spravodlivosti za to, čo sa mu stalo – keď skutok alebo správanie dospelého nenaplnilo ani minimálnu skutkovú podstatu, resp. dospelý zaň nenesie žiadne dôsledky. Dieťa si v takomto prípade – medzi riadkami – odnáša odkaz, že takéto správanie je v poriadku. Je to preň mätúce, lebo vie, čo prežilo, ale nemá pocit, že by to niekto naozaj pomenoval alebo uznal. V takých chvíľach zostávame pri ňom: pomáhame mu pochopiť, že ono samo nie je chyba. Že to, čo zažilo, ho nedefinuje. A že má svoju hodnotu, jedinečnosť. Našou úlohou je pomenovávať veci otvorene a stáť na strane dieťaťa bez unáhlených záverov. Popri individuálnej práci s dieťaťom v našom krízovom centre majú svoje miesto aj spoločné aktivity, tvorivé činnosti a rozhovory. Pomáhajú deťom zažiť pocit prijatia a bezpečia. Práve v týchto momentoch sa často ukazuje, že aj malé zmeny majú veľký význam.
Bezpečný prístav pre pocity aj názory
Deťom v Náručí dávame priestor na sebarealizáciu, vytvárame miesto s pravidlami, ktoré si paradoxne prenášajú do svojich domovov. Na spoločných komunitách dostávajú možnosť vyjadriť svoje pocity, niekedy návrhy, ale aj nesúhlas. Je to stretnutie detí a pracovníkov centra, kde spoločne zdieľame úspechy detí, povzbudenia, motivácie do plnenia svojich povinností. Deti v našom detskom krízovom centre sú ako každé iné: majú svoje sny, plány aj povinnosti. Našou úlohou je im vytvoriť podmienky, aby si tieto povinnosti plnili bez strachu z následkov zo zlyhania. Samozrejme, že aj u nás sa občas stane, že majú milión výhovoriek; prišli neskoro zo školy, lebo zmeškali autobus; práve dnes sa nemajú nič učiť atď. 😉
Táto práca nekončí zatvorením dverí na kancelárii, …
… niekedy zotrvačnosťou končia pracovné myšlienky u mňa doma 🛋️ Beriem to ako súčasť práce, ktorá sa dotýka ľudských príbehov a verím, že má zmysel. Každý posun v príbehu, aj ten najmenší, je dôležitý.
A pre mňa osobne sú najdôležitejšie chvíle, keď dieťa začne veriť, že jeho život môže byť iný.
Mgr. Denisa Pivková, sociálna pracovníčka v Detskom krízovom centre Náruč
Príbehy dočasnosti: Život profesionálnej náhradnej mamy
Život profesionálneho náhradného rodiča je plný začiatkov, ale aj koncov. Každé dieťa, ktoré prichádza do rodiny, je iné, má vlastný príbeh a odchádza s kúskom srdca toho, kto mu poskytol bezpečie. Sú to „rodičia“, ktorí i napriek dočasnosti dokážu zmeniť budúcnosť dieťaťa. Text poodhaľuje cestu dvoch profesionálnych náhradných mám z nášho Detského krízového centra Náruč.
Elenka: Myšlienka, ktorá zrela 20 rokov
Myšlienka pracovať s deťmi v domácom prostredí vo mne zrela takmer 20 rokov. Oslovila ma najmä práca OZ Návrat. Nezabudnuteľným vzorom sa pre mňa stala i rodina z hospicu, kde som praxovala, ktorá so svojimi desiatimi deťmi (vlastnými aj prijatými) vracala dôstojnosť osamelým ľuďom. Ich domov bol oázou pokoja, kde vďaka profesionalite rodičov a vzájomnej blízkosti vládla absolútna pohoda. Vidieť túto súhru a šťastné oči detí bol moment, kedy som pochopila, že práca s deťmi v domácom prostredí je mojím poslaním.
Druhý silný moment bolo stretnutie s pani Stelou v zahraničí. Mala takmer 80 rokov a u nej v rodine sa počas jej života vystriedalo 100 detí. Veľmi som ju obdivovala.
Vedela som však, že na túto prácu musíme byť dvaja. Až keď som si našla partnera, ktorý ma v tejto myšlienke podporil, pustila som sa do práce. Našla som kurz pre náhradných profesionálnych rodičov, prišiel však COVID, tak sa plány o dva roky posunuli. V roku 2022 sme prijali prvé dieťa. Doteraz u nás bolo 6 detí vo veku do 6 rokov.
„Prvý mesiac je vždy náročný. Deti niekedy skúšajú, čo všetko sme ochotní tolerovať, a potom začína ‘čas pohody’. Deti sa upokoja, začnú sa usmievať a doslova ‘kvitnú’.“
U detí, ktoré prešli traumami, je starostlivosť náročnejšia (nočné desy, agresia). Keďže ide o deti s CAN syndrómom (syndróm týraného dieťaťa), je taký prejav očakávaný. Pomáha nám odborný tím Náruče – sociálna pracovníčka a psychologička. Mojím cieľom je, aby dieťa u nás našlo bezpečie a uverilo, že svet je krásne miesto na žitie. Svoje rozhodnutie s manželom neľutujeme. Práca je krásna, i keď náročná zároveň.
Ivetka: Splnený sen po päťdesiatke
Volám sa Iveta a mám 58 rokov. Pochádzam z učiteľskej rodiny, takže práca s deťmi mi bola blízka. V 90-tych rokoch ma motivovali prvé reportáže o náhradnom rodičovstve. Neskôr sa nám po 16 rokoch narodil druhý syn, ktorý mal komunikačné problémy. Dôslednou prácou som ho „vypiplala“ a tohto roku maturuje.
Pred dovŕšením 50-tky som si povedala, že je čas splniť si svoj sen. Chcela som pomôcť deťom zahojiť ich „ubolené dušičky“ a aspoň na malú chvíľu s nimi preplávať na pokojnejší ostrov bez chaosu.
Teraz si sen plním už ôsmy rok. Súčasťou našej domácnosti bolo 22 detí.
Realitou sú:
- ťažké a rýchle rozhodnutia,
- nočné obavy a vnútorné dilemy,
- sila vytvárania väzieb,
- ale aj neľahké lúčenia.
Aj napriek vedomiu, že je to len na určitý čas, ma táto práca stále napĺňa. Tieto deti sú prínosom aj pre moju rodinu a pomáhajú nám byť lepšími ľuďmi.
Čo dodať na záver?
Téma profesionálneho náhradného rodičovstva je najmä o ľudskosti a schopnosti dávať lásku. Neznamená to byť dokonalým rodičom, ale byť prítomným. Nejde o to nahradiť dieťaťu rodičov, ale na určitý čas stáť pri ňom.
Niekedy stačí jedna žena, či muž, jeden domov a rozhodnutie, aby sa život dieťaťa začal uberať novým smerom. Ak vo vás táto myšlienka rezonuje, možno je to tiché pozvanie nájsť si svoju cestu.
Viac o práci profesionálnych náhradných rodičoch v našom Detskom krízovom centre sa dozviete TU.