Aj muži bývajú obeťami domáceho násilia: Prelomme ticho a mýty
Väčšinou sa o domácom násilí píše a nahliada naň cez optiku početnejších ženských obetí, čo môže deformovať vnímanie tohto problému ako čisto ženského. Realita je však iná: Partnerské a domáce násilie zažívajú aj muži. V našej spoločnosti je táto téma stále zaťažená hrubou vrstvou ticha a predsudkov, ktoré mužským obetiam bránia vyhľadať pomoc.
Čo hovoria fakty a výskumy na Slovensku?
Podľa Reprezentatívneho prieskumu domáceho násilia na Slovensku (2017)1 sú čísla alarmujúce:
- Približne 1/4 mužov na Slovensku má po dosiahnutí veku 15 rokov osobnú skúsenosť s domácim alebo partnerským násilím.
- Skúsenosť s násilím po dosiahnutí veku 15 rokov majú muži a ženy v takmer rovnakej miere – 26 % žien a 25 % mužov. Čiže: Každý štvrtý muž vo veku 18 až 65 rokov zažil aspoň raz násilné správanie od blízkeho člena domácnosti.
- Výskyt násilia u mužov s rastúcim vekom klesá len veľmi mierne.
- Fyzická agresia počas detstva mala u mužov dokonca vyšší výskyt než u žien.
Hoci celosvetové trendy naznačujú, že partnerské násilie zažívajú vo výraznej miere viac ženy, vyššie uvedený prieskum ukazuje, že ho na Slovensku zažilo 9 % mužov, čo rozhodne nie je zanedbateľné číslo.
Tieto zistenia potvrdzujú aj širšie európske dáta. Agentúra EÚ pre základné práva (FRA) vo svojich prieskumoch uvádza, že muži v domácom prostredí tvoria síce menšinu obetí, ale ich podiel sa pohybuje v rozmedzí 15 % až 25 % v závislosti od krajiny. Dáta FRA2 potvrdzujú i európsky trend, že muži-obete hlásia oveľa vyššiu mieru psychického nátlaku a prenasledovania (stalkingu) než fyzického násilia.
Európske štúdie navyše zdôrazňujú fenomén „vzájomnej agresie“ (situational couple violence), kde dochádza k násiliu z oboch strán v dôsledku nezvládnutých konfliktov, čo je odlišný model od patriarchálneho útlaku, na ktorý sa sústredili staršie výskumy.
Najčastejšie mýty vs. realita
Mýtus: „Muž sa predsa dokáže fyzicky ubrániť“
Toto je najrozšírenejšia predstava, ktorá predpokladá, že násilie je len o hrubej sile. Domáce násilie však nie je bitka v krčme! Je to systém moci a kontroly. Ide o konflikt s nerovnovážnym stavom, kde má jeden z partnerov výrazne „navrch“ – či už je silnejší, má peniaze, alebo je výrečnejší.
Mýtus: „Psychické násilie nie je skutočné násilie“
To, že u mužov dominuje psychické týranie, neznamená, že je menej deštruktívne. Medzi časté prejavy patrí:
- Podrobná kontrola trávenia času a denných aktivít (u žien a mužov je približne rovnaký % výskyt).
- Znevažovanie muža pred návštevami či známymi: „jeho názor si nevšímajte“, „on tomu aj tak nerozumie“ alebo „keby si radšej viac domov doniesol“.
Mýtus: „Muž, ktorý si to nechá, nie je skutočný chlap“
Tradičné pohľady ako „Chlapi neplačú!“ alebo „Nebuď baba!“ vytvárajú silný tlak na mužské ego. Muž sa potom bojí priznať utrpenie, lebo sa obáva výsmechu a toho, že mu nikto neuverí. Prežívanie násilia však nemá nič spoločné s maskulinitou – obeťou sa môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na svaly či príjem.
Násilie ako dedičstvo a jeho dopady
S násilím sa často stretávame už v ranom veku. Deti, ktoré videli otca agresívneho k mame, alebo mamu ponižujúcu otca, si tieto vzorce nesú do dospelosti. Znevažovanie a zosmiešňovanie v škole či doma významne narúša identitu muža už v detskom veku.
„Každý si myslí, že jemu sa to stať nemôže. Lenže zrazu zistíte, že sa to týka každého, lebo všetci máme krehkú psychiku, ktorá má svoje limity.“
Ak je človek dlhodobo „tlačený do kúta“, môže to viesť až k skratovým reakciám – násiliu namierenému voči sebe (pokus o samovraždu) alebo voči pôvodcovi násilia v snahe zbaviť sa neznesiteľného tlaku.
Pomoc je tu pre všetkých
Predstava, že poradne a linky pomoci sú len pre ženy, je ďalším mýtom. Hoci ich na Slovensku nie je dostatok, existujú organizácie, ktoré pomáhajú všetkým obetiam bez rozdielu. Napríklad v rokoch 2022 až 2025 tvorili v našom Poradenskom centre Náruč Čadca muži priemerne 17% klientely.
Nebuďme k násiliu ľahostajní
Tolerovanie násilia má dopad na celé generácie. Ak o násilí viete a nič neurobíte, stávate sa zaň spoluzodpovednými.
Ak ste obeťou, pamätajte: Vyhľadať pomoc nie je slabosť, ale cesta k záchrane seba samého!
Mgr. Róbert Braciník, psychológ, výkonný riaditeľ OZ Náruč – Pomoc deťom v kríze a Mgr. Martin Hlavatý, vychovávateľ, DKC Náruč
Zdroje:
- Filadelfiová, J., Gerbery, D., Vittek, J. (2017). Reprezentatívny prieskum domáceho násilia na Slovensku. Viac na https://www.zastavmenasilie.gov.sk/wp-content/uploads/2025/05/VYSKUM_Pramenna-publikacia_Reprezentativny-vyskum-o-DN.pdf ↩︎
- Crime, safety and victims’ rights – Fundamental Rights Survey (2021). Viac na https://fra.europa.eu/en/publication/2021/fundamental-rights-survey-crime ↩︎
Doplnenie pod čiarou:
Agentúra EÚ pre základné práva (FRA) realizovala v roku 2014 jeden z najväčších prieskumov o násilí na ženách, no v posledných rokoch (najmä v rámci prieskumov o základných právach – Fundamental Rights Survey) zbiera dáta od oboch pohlaví.
- Zistenia: Dáta ukazujú, že muži sú v EÚ častejšie obeťami násilia na verejných priestranstvách a od cudzích osôb, no v domácom prostredí tvoria signifikantnú menšinu (približne 15 % až 25 % v závislosti od krajiny a typu násilia).
- Fyzické vs. Psychické: FRA potvrdzuje európsky trend, že muži-obete hlásia oveľa vyššiu mieru psychického nátlaku a prenasledovania (stalkingu) než fyzického násilia.
Eurobarometer (Rodovo podmienené násilie) – Special Eurobarometer 449: Gender-based violence (2016): Prieskumy Eurobarometra sa pýtajú občanov EÚ na ich vnímanie násilia a postoje (nie sú to štatistiky o obetiach):
- Vnímanie verejnosťou: Len 29 % respondentov v celej EÚ si myslí, že domáce násilie na mužoch je v ich krajine bežné (v porovnaní so 74 % pri násilí na ženách). Na Slovensku vníma tento problém ako bežný len 13 % opýtaných. Zaujímavým zistením je, že v krajinách ako Švédsko, Dánsko či Holandsko je povedomie o násilí na mužoch vyššie než v strednej a východnej Európe.
- Spoločenská stigma: Eurobarometer poukazuje na to, že v celej EÚ pretrváva presvedčenie, že muži by mali byť schopní násilie „zvládnuť“, čo vedie k ich nízkej ochote nahlasovať incidenty polícii (tzv. dark figure – nenahlásená kriminalita).
Ako si uľahčiť život: Jednoduché tipy z Náruče
Cesta za vnútorným pokojom sa nezačína veľkými gestami, ale drobnými zmenami v tom, ako k sebe pristupujeme každý deň. Ak ste si prešli náročným obdobím alebo násilím, pocit kontroly nad vlastným životom sa môže zdať stratený či nedostižný.
Pripravili sme preto vás súhrn praktických rád, ktoré vám pomôžu získať kontrolu späť – krok za krokom, v tichosti a s láskavosťou k sebe samým:
1. Zhoďte nálepky, ktoré vám nepatria: Často o sebe premýšľame cez optiku toho, čo nám bolo povedané alebo čo sme prežili. Prestaňte sa nálepkovať. Nie ste „obeť“ ani „zlý rodič“. Ste človek s komplexným vnútorným svetom a emóciami. Vaša hodnota nie je definovaná minulosťou.
2. Neplánujte celý život, stačí ďalší krok: Pocit zahltenia prichádza vtedy, keď sa snažíme vyriešiť všetko naraz. Skúste to inak: Nezameriavajte sa na vzdialený či veľký cieľ, ale len na ten nasledujúci krok. Ak zvládnete dnešok, je to víťazstvo.
3. Ukotvite sa v prítomnosti (Technika 5-4-3-2-1): Keď sa vrátia ťažké spomienky, vaša myseľ cestuje do minulosti. Vráťte svoje myšlienky späť do bezpečia prítomného okamihu takýmto jednoduchým cvičením – všímajte si:
- 5 vecí, ktoré vidíte
- 4 veci, ktoré počujete
- 3 veci, ktorých sa dotýkate
- 2 veci, ktoré cítite (vône, pocity)
- 1 hlboký nádych (na upokojenie)
4. Láskavosť namiesto sebakritiky: To, čo ste prežili, bolo ťažké. Zaslúžite si úľavu, rešpekt a bezpečie rovnako ako ktokoľvek iný. Skúste k sebe hovoriť tak, ako by ste hovorili k najlepšej priateľke, dobrému priateľovi.
5. Prijmite neistotu cez rituály: Život je nepredvídateľný, čo môže vyvolávať úzkosť. Vytvorte si vlastné ostrovy istoty – jednoduché rutiny. Krátka prechádzka, večerný čaj alebo si vytvorte zoznam (no maximálne 3 – 5) úloh na zajtra… Tieto malé, každodenné rituály vám dodajú pocit stability, o ktorú sa môžete vo svojom živote oprieť.
Ako sa o seba starať (Konkrétne tipy pre vás): Sebaúcta sa začína pri malých rozhodnutiach. Skúste do svojho dňa zaradiť tieto tri body:
- Obnovte kontrolu nad telom: Dbajte na základné potreby – jedlo, spánok a pitný režim. Sú to základné piliere vašej telesnej i duševnej sily!
- Stanovte si hranice: Povedať „NIE“ veciam, ktoré vás vyčerpávajú, nie je sebecké. Je to akt sebaochrany!
- Dovoľte si radosť a hravosť: Nájdite si minútku-dve na niečo, čo vás teší len tak (obľúbená pieseň, káva na balkóne bez telefónu, kreslenie na papier). Radosť lieči 😊
… a nezabúdajte: Ste jedinou osobou, s ktorou strávite celý svoj život. Investícia do vlastnej pohody je tá najdôležitejšia, akú kedy urobíte.
Všetky infografiky k týmto témam nájdete v galérii pod článkom – pokojne si ich uložte do telefónu ako pripomienku, že na to nie ste sami.
Od troch stoličiek k tisíckam príbehov
… alebo: ako sa z malej poradne v Čadci stalo miesto, ktoré už 20 rokov pomáha obetiam domáceho násilia (článok je na 3 – 3,5 minúty čítania)
Keď Slovensko vstúpilo v roku 2004 do Európskej únie, otvorili sa nové možnosti pre financovanie projektov zameraných na podporu znevýhodnených skupín. Pre naše občianske združenie bol výber zamerania jasný – pomoc ženám ohrozeným partnerským a domácim násilím.
Ako vhodný región sme identifikovali práve Kysuce. Nespĺňali sme len formálne podmienky znevýhodnenosti dané vysokou nezamestnanosťou, ale mali sme aj osobnú skúsenosť: až 80 % detí umiestnených v našom Detskom krízovom centre Náruč pochádzalo práve z tohto regiónu. Mnohé z nich vyrastali v rodinách, kde bolo prítomné násilie, závislosť od alkoholu a celková sociálna nestabilita.
Verili sme, že ak by rodiny mali možnosť dostať dostupnú odbornú pomoc včas, mnohé deti by nemuseli končiť v zariadeniach. Aj to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli otvoriť novú poradňu práve v Čadci.
Začiatky bez vybavenia, ale s jasným cieľom
Projekt na zriadenie poradne bol schválený, zmluva podpísaná – no peniaze na účte stále neprichádzali. Priestory boli prenajaté, kampaň k otvoreniu už prebiehala, ale miestnosti boli prázdne. Pomohli nám kolegovia z nášho detského krízového centra – zapožičali starý stôl a tri stoličky. Starý notebook, ktorý nám poskytla programová manažérka, bol naším jediným technickým vybavením.
Napriek týmto obmedzeniam sa psychologička a sociálna pracovníčka pustili do práce. Jednoduché letáky vytlačené na jedinej farebnej tlačiarni občianskeho združenia sme nosili po obecných úradoch a miestnych inštitúciách, kde sme informovali o vzniku novej poradne. Osobné stretnutia s predstaviteľmi samospráv a regionálnych médií sa stali bežnou súčasťou našich dní.
Táto snaha priniesla výsledky. Už začiatkom októbra 2005 prišli do poradne prvé klientky. Čoskoro sme konečne obdržali projektové financie a poradňa mohla byť vybavená PC technikou i nábytkom.
Názov vznikol neplánovane
Pri podávaní hlásenia na ministerstvo potrebovala ekonómka uviesť oficiálny názov poradne. Keďže sme sa ešte nerozhodli, ponechala pracovnú verziu z projektu – Poradensko-tréningové centrum Náruč. Názov sa uchytil a niekoľko rokov poradňa fungovala pod týmto názvom. Až kým sa nezmenila na Poradenské centrum Náruč.
Prvé klientky a každodenná realita násilia
Od začiatku k nám prichádzali ženy, ktoré žili v násilných vzťahoch, alebo sa z nich len nedávno vymanili. Väčšinou sa nachádzali v zložitej ekonomickej situácii – otcovia detí neplatili výživné, matky si ťažko hľadali prácu, lebo mali malé deti a pracovný trh na Kysuciach im neponúkal veľa možností. Po skončení rodičovského príspevku im často zostávali len prídavky na deti.
Klientky sme sprevádzali ťažkými životnými situáciami. Učili sme ich, ako hľadať prácu na internete, ako napísať žiadosť o zamestnanie, ako vystupovať na pohovore. Pomáhali sme im spisovať návrhy na súdy, sprevádzali ich na výsluchy na polícii. Riešili sme s nimi výchovné problémy ich detí. V tom čase neexistovali žiadne nadácie cielene pomáhajúce osamelým rodičom, preto boli ženy odkázané na pomoc a podporu svojich blízkych alebo obce, v ktorej žili. Psychologická pomoc, ktorú sme im ponúkali, bola často pre ne veľkou oporou a stali sme sa miestom, kde si mohli liečiť svoje rany.
Nezabudnuteľné stretnutie
Jedného zimného dňa, keď už padal sneh a vonku bolo sychravo, do poradne vošla staršia pani. Sadla si, obzerala si miestnosť a usmievala sa. Keď sme sa jej opýtali, ako jej môžeme pomôcť, povedala jednoducho: „Ja už nič nepotrebujem.“
Prezradila, že si o nás prečítala v novinách a rozhodla sa, že sa príde pozrieť. Rozprávala nám svoj príbeh – o tom, ako celé roky zažívala domáce násilie. Ako vždy s deťmi utekala k svojim rodičom a ako jej raz manžel povedal, že ak sa ešte vráti, zabije ju. Odišla, prišla o spoločný dom, o všetok majetok, no teraz má konečne pokoj.
Prišla len preto, aby nám povedala, že je šťastná, že dnes už ženy na Kysuciach nemusia prežívať to, čo ona… že existuje miesto, kde môžu nájsť pomoc. Bolo to pre nás silné gesto – ako požehnanie a zároveň potvrdenie, že naše rozhodnutie ísť do projektu má zmysel.
Dvadsať rokov odvtedy
Dnes, po dvadsiatich rokoch, si túto vetu – „som rada, že už ženy nemusia trpieť ako ja“ – pripomíname vždy, keď potrebujeme vedieť, prečo túto prácu robíme. Poradensko-tréningové centrum Náruč vzniklo v skromných podmienkach, ale s jasným cieľom: byť miestom, kde ženy zažívajú oporu, prijatie.
A hoci sa odvtedy veľa zmenilo – poradňa sa profesionalizovala, rozšírili sa služby, zlepšilo sa vybavenie, nie sme len pre ženy ale pre všetky obete – podstata zostáva rovnaká, zostávame verní pôvodnému poslaniu: byť oporou pre obete, ktoré čelia násiliu, núdzi alebo strate dôstojnosti.
Poradenské centrum Náruč Čadca nie je len miestom odborného poradenstva. Je miestom, kde sa ženy, deti i muži cítia vypočutí. Kde sa začínajú nové, často ťažké, ale dôležité cesty k zmene.
Mgr. Stanislava Klieštiková, DiS., vedúca Poradenského centra Náruč Čadca … a jedna z prvých dvoch poradkýň 🙂
