Nie trauma, ale nádej a odolnosť určujú náš osud

Tento nádejný pohľad priniesla americká vývinová psychologička Emmy Werner (1929–2017). V roku 1955 odštartovala revolučnú Kauai Longitudinal Study — unikátny dlhodobý výskum, v ktorom sledovala celú jednu generáciu 698 detí narodených na havajskom ostrove Kauai, a to od narodenia až do ich dospelosti – do 40. roku života.

Mnohé z týchto detí vyrastali v extrémne náročných podmienkach: približne tretina detí čelila vážnym rizikám, ako bola chudoba, domáce násilie, zanedbávanie či závislosti rodičov. Z tejto vysoko rizikovej skupiny následne tretina napriek všetkému vyrástla v úspešných dospelých.

Čo prelomový výskum odhalil?

Do 60. rokov 20. storočia prevládal v psychológii deterministický názor: predpokladalo sa, že deti vystavené takto hlbokej traumatizácii sú celoživotne poznačené a nemajú takmer žiadnu šancu na úspešný a zdravý život.

Výsledky však priniesli obrat v celom vnímaní detskej psychiky. Emmy Werner a jej tím zistili, že až tretina (cca 30 %) z týchto vysoko rizikových detí sa vyvinula do schopných, sebaistých a starostlivých dospelých. Tieto deti netrpeli vážnymi poruchami správania, úspešne dokončili školu a vytvorili si funkčné vzťahy.

Emmy Werner tak ako prvá vedecky popísala a definovala fenomén psychickej odolnosti (reziliencie).

Kľúčové faktory: Čo chránilo deti zažívajúce násilie?

Štúdia presne pomenovala, v čom spočíval rozdiel medzi deťmi, ktoré pod tlakom traumy „zlyhali“, a tými, ktoré prežili s vnútornou silou. Pre deti ohrozené domácim násilím a nebezpečným prostredím boli kľúčové najmä tieto zistenia:

• Záchranná sieť v podobe „jedného dospelého“: Najsilnejším ochranným faktorom bola prítomnosť aspoň jednej stabilnej, bezpodmienečne podporujúcej osoby. Často to nebol rodič, ale starý rodič, učiteľ, tréner či sused, ktorý dieťaťu poskytol pocit bezpečia a prijatia.
• Viera, že nie som bezmocný/á: Tieto deti mali v sebe zvláštnu vnútornú istotu. Nenechali sa úplne zomlieť nepriazňou osudu, ale hľadali spôsoby, ako situáciu – hoci aj v maličkostiach – vziať do vlastných rúk.
• Zmysluplné aktivity: Deti nachádzali oporu a sebahodnotu v záujmoch – v športe, umení, krúžkoch či pomoci druhým, kde zažívali úspech.

Prečo je to pre nás dôležité?

Táto prelomová štúdia ukázala, že trauma síce zanecháva hlboké jazvy, ale nie je definitívnym verdiktom. Na to, aby dieťa dokázalo prekonať aj tie najťažšie zážitky spojené s násilím, často stačí málo, no pre jeho život je to absolútne kľúčové – bezpečný prístav a niekto, kto v neho verí.

Poznatky Emmy Werner sú pre nás v Náruči odborným pilierom aj obrovským povzbudením. Pripomínajú nám, že naša práca v prospech detí a rodín ohrozených násilím má hlboký zmysel. Pomáhame deťom objaviť ich vlastnú vnútornú silu a vytvárame pre ne bezpečné prostredie, v ktorom môžu opäť rásť a nadýchnuť sa.

Trauma poznačí začiatok príbehu, no odolnosť, podpora a bezpečie rozhodujú o jeho konci.

… ak by ste si chceli prečítať viac priamo zo zdroja:

• Werner, E. E., & Smith, R. S. (1992). Overcoming the Odds: High Risk Children from Birth to Adulthood. New York: Cornell University Press. (Táto kniha detailne mapuje prechod detí z rizikového prostredia do dospelosti a zhrnutie celej štúdie do 40. roku života).
• Werner, E. E., & Smith, R. S. (1982/1989). Vulnerable but Invincible: A Longitudinal Study of Resilient Children and Youth. New York: Adams, Bannister, Cox.