Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí
Prinášame plné znenie článku denníka DenníkN z 10. júna 2023:
Prečo sa nebránili? Prečo to predtým nikomu nepovedali? Prečo to riešia až teraz? Aj takéto poznámky si často vypočujú či prečítajú nielen dospelé, ale aj detské obete sexuálneho zneužívania.
Ak ste si sami niekedy kládli podobné otázky, nemusí to znamenať, že ste zlí alebo necitliví ľudia. Obete sexuálneho zneužívania totiž často reagujú opačne, ako by sme čakali.
„Ak správaniu obete nerozumieme, je to zväčša preto, lebo máme málo informácií o tom, ako veci vníma a prežíva. O jej živote, o možnostiach, ktorými disponuje, o tom, akým vnútorným a vonkajším tlakom je vystavená,“ vraví psychológ a výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze Róbert Braciník. Pochopením obetí môžeme podľa neho významne prispieť k ich zotavovaniu a možno aj k väčšej vymožiteľnosti ich zákonmi stanovených práv.[ Nový newsletter Pod slnkom Jany Shemesh bude o tom, čo okrem veľkej politiky zaujalo komentátorku Denníka N. Odoberajte jedným klikom. ]
Vybrali sme preto otázky, ktoré najčastejšie zaznievajú v prípadoch, kde ide o detské obete sexuálneho zneužívania. Spolu so psychológom Róbertom Braciníkom na ne odpovedá aj odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí Slávka Karkošková.
V texte sa dočítate aj o tom:
- čo všetko je sexuálne zneužívanie;
- ako si ľudia predstavujú rodinu zneužívaného dieťaťa;
- prečo zvlášť deti dlho o zneužití nehovoria;
- prečo treba chápať, ak niekto nechce zneužitie nahlásiť na polícii;
- prečo niektoré obete zostávajú v kontakte s človekom, ktorý ich zneužíval.
1. Je to sexuálne zneužívanie, keď tam nebol žiadny dotyk?
Za sexuálne zneužívanie sa podľa odborníkov nepovažujú len aktivity, pri ktorých dôjde k preniknutiu do tela. „Tie sa označujú ako penetratívne. Okrem toho existujú aj dotykové, ale nepenetratívne formy sexuálneho zneužívania,“ vysvetľuje Slávka Karkošková.
„K nim patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa alebo bozkávať inú osobu na intímnych miestach,“ dodáva.
Ďalšou formou je bezdotykové zneužívanie. Dieťa môže byť nútené pozerať sa na genitálie inej osoby, masturbovať alebo sledovať inú osobu, ako masturbuje, je nútené pozerať pornografiu alebo pózovať pri jej výrobe.
A v neposlednom rade sem patrí aj obťažovanie v online prostredí, napríklad prostredníctvom posielania nevhodných fotografií alebo správ.
„Žiadnu z foriem sexuálneho obťažovania netreba podceňovať. Výskumy ukazujú, že aj nedotykové formy, najmä ak sa vyskytovali opakovane, môžu mať na obete značne negatívne následky,“ hovorí odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí.
2. Prečo nezapadajú do predstavy o „ideálnej obeti“?
Jedným z najčastejších mýtov je, že k násiliu dochádza len v sociálne slabších rodinách či v rodinách alkoholikov. „Nie je to pravda. Násilie – či už fyzické, sexuálne, alebo takisto psychické – sa vyskytuje naprieč všetkými sociálnymi vrstvami,“ približuje psychológ Róbert Braciník.
Násilie sa vyskytuje v dobre situovaných rodinách rovnako ako v rodinách s vyšším vzdelaním. Nedostatok informácií a blízkych podporných vzťahov, ktoré súvisia aj s ekonomickou situáciou, však môžu znamenať ťažší prístup k pomoci, čo robí obete zo sociálne slabších rodín zraniteľnejšími.
3. Prečo sa to stalo práve im?
„Ako mi raz povedalo jedno dospievajúce dieťa: ‚Všetci sa ma pýtajú, prečo sa to stalo práve mne. Ja neviem – spýtajte sa jeho (páchateľa), prečo si vybral práve mňa!’“ hovorí Róbert Braciník.
Podľa neho neexistuje jednoznačná odpoveď na to, prečo sa ten-ktorý človek stal terčom násilia. „Neexistuje univerzálny opis obete a neexistuje ani univerzálny opis páchateľa sexuálneho násilia,“ vysvetľuje.
4. Prečo nepovedali nie? Prečo sa nebránili?
„Od obetí sexuálneho zneužívania sa všeobecne očakáva, že by sa voči konaniu páchateľa mali aktívne brániť – mali by pri pokuse o zneužitie utiecť, mali by s útočníkom fyzicky zápasiť alebo aspoň kričať, plakať či iným spôsobom prejavovať rázny nesúhlas s konaním páchateľa,“ vraví Slávka Karkošková.
Väčšinou sa však deje opak: obete akoby zamrznú, čo znamená, že sú fyzicky aj psychicky ochromené. Túto reakciu si obeť nevyberá. Spúšťa sa v tele automaticky. Je to inštinktívna reakcia na ohrozenie, hlavne ak obeť nemá šancu na boj alebo útek. „Alebo to môže byť reakcia na takú situáciu, keď nebezpečenstvo prichádza zo strany niekoho, kto si vopred získal dôveru obete a protiprávneho konania sa dopúšťa pod rúškom lásky a starostlivosti,“ dodáva Karkošková.
5. Prečo to nikomu nepovedali?
Mnohé obete o zážitkoch zneužívania dlho mlčia z rôznych dôvodov.
„Zneužité dieťa nemusí mať dostatok jasných informácií, aby dokázalo rýchlo rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania,“ hovorí psychológ Braciník.
Vo väčšine prípadov bývajú navyše podľa neho páchatelia vnímaní ako dôveryhodní a obľúbení ľudia. „Mnohé detské, ale i dospelé obete tušia, že ak by prehovorili, ľudia im neuveria a postavia sa skôr na stranu páchateľa,“ dopĺňa.
Podľa Karkoškovej zohrávajú rolu aj predsudky voči obetiam. „Neraz sú prípadné pokusy obete prehovoriť prehliadnuté alebo zablokované neochotou ľudí aktívne načúvať obeti. Pomerne rozšírená je tendencia ľudí pripisovať obetiam vinu za to, čo sa im stalo,“ vraví.
70 až 85 percent prípadov sexuálneho zneužívania detí navyše spácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje. Často je to osoba, ktorej rozhodnutia môžu dieťa významne ovplyvniť. „Či už je to v kontexte rodiny, alebo nejakej inštitúcie, ktorú dieťa navštevuje, ‚páky,‘ aké páchateľ na dieťa má, môžu vytvárať pascu, z ktorej dieťa nevidí východisko. Preto môže trvať dlho, kým obete o zneužívaní prehovoria,“ vraví Karkošková.
„U detí zvlášť platí, že ak sú od páchateľa existenčné závislé, mlčanie je akousi nevyhnutnou stratégiou prežitia,“ dopĺňa Braciník.
5. Nevyprovokovali páchateľa svojím správaním alebo oblečením?
Nie. Za násilie je vždy zodpovedný násilník. Odvolávať sa na provokujúce správanie obete je častá taktika násilníkov v snahe preniesť zodpovednosť za zneužívajúce správanie na obeť. Takisto za tým môže byť jednoduchá snaha zľahčiť či zmenšiť úlohu vlastnej regulácie správania zo strany zneužívateľa – akoby povedať okoliu, že v danej situácii nemal iné východisko, obeť ho sama zviedla na také správaniu. Opätovne: za zneužívajúce správanie nesie zodpovednosť ten, kto sa ho dopúšťa.
Ako vzniká trauma zo sexuálneho násilia
„Na zážitkoch sexuálneho zneužívania je zvlášť traumatizujúce, že zasahujú do veľmi intímnej oblasti života, navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Nemá preto dostatočné kapacity na to, aby sa náležite zorientoval v tom, čo sa deje a čo si s tým má počať,“ hovorí Slávka Karkošková.
Zvlášť zraňujúce je, ak zneužívanie prichádza od ľudí, ktorí si získali dôveru obetí. Ublíženie z ich strany obeť vôbec nečaká. „K tejto úrovni zrady ešte zvyčajne pribudne ďalšia vrstva zrady – zo strany sociálneho okolia. Viac než pri akejkoľvek inej forme tráum sú obete sexuálneho zneužívania vystavené riziku sociálnej stigmatizácie, očierňovaniu a chýbajúcim prejavom solidarity,“ dodáva.
Obetiam neskôr hrozí aj opätovná traumatizácia. Retraumatizujúci efekt môžu mať najmä podnety, ktoré sa podobajú na to, čo sa odohrávalo pri pôvodných traumatických udalostiach. Napríklad, keď sa niekto správa k obeti tak, že to pripomína správanie niekdajšieho páchateľa. Alebo na ňu vyvíja nátlak, klame jej, manipuluje ju, neprávom ju obviňuje, spochybňuje jej legitímne potreby a práva a podkopáva jej dôveryhodnosť.
6. Prečo to nešli nahlásiť na políciu?
Podľa psychológa Braciníka ani obete niekedy nevedia, že to, čo zažili, je trestný čin. Nemusia ani ovládať postup, ako sa podáva trestné oznámenie.
Ak sa aj rozhodnú obrátiť na políciu, od tohto kroku ich môže odrádzať niekoľko vecí. „Odrádzajúco môže pôsobiť aj to, keď si všimnú v médiách či na sociálnych sieťach pri zverejnených prípadoch, aký hejt vedia ľudia spustiť na obete. A keď sa dopočujú správy o tom, ako dlho sa trestnoprávne konanie môže na Slovensku ‚vliecť‘ a že jeho spravodlivý výsledok vôbec nie je istý,“ tvrdí Braciník.
Podľa Slávky Karkoškovej až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolá. Najčastejšou príčinou je tlak rodiny, hlavne ak je páchateľom osoba z okruhu príbuzných.
„Ďalšími príčinami odvolania výpovede býva tlak, ktorý na obeť vyvíjajú iné osoby. Ďalej očierňovanie, spochybňovanie, zastrašovanie, ‚onálepkovanie obete‘ v jej prirodzenom prostredí, rôzne formy necitlivého zaobchádzania zo strany profesionálov. A aj to, že obeť stratí nádej na spravodlivosť,“ dodáva.
7. Ako je možné, že si to nikto z okolia nevšimol?
Podľa Slávky Karkoškovej má každá obeť odlišnú reakciu na sexuálne zneužitie bez ohľadu na to, aký typ, rozsah a dĺžku zneužívania zažila.
„Škála možných reakcií je veľmi široká: od normálneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne znepokojivé signály. Výskumy ukazujú, že až 40 percent obetí nemá v čase prebiehajúceho zneužívania alebo aj dlhšie obdobie po jeho skončení žiadne symptómy, ktoré by vzbudili pozornosť okolia,“ vysvetľuje odborníčka.
8. Prečo o tom hovoria až po rokoch?
„Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Kým obeť zmocnie natoľko, aby verila, že zvládne to, čo sa bude diať, až prelomí mlčanie, to prosto môže trvať dlho. Roky aj desaťročia,“ hovorí Karkošková.
Načasovanie toho celého sa podľa nej odvíja aj od toho, akú kvalitnú podpornú sieť okolo seba obeť má. „A priznajme si – pokiaľ ide o tému sexuálneho zneužívania detí, ľudia sa húfne nehrnú poskytovať obetiam pomoc a podporu. Lebo je to prosto ťaživá téma,“ myslí si Karkošková.
Čo robiť, keď sa nám niekto zdôverí
„Vypočujte, neodsudzujte a pomôžte vyhľadať odbornú pomoc. Len vypočuť však nestačí, aj keď to na krátky čas môže pomôcť a určitým spôsobom ‚uľaviť.‘ Trauma, ktorá nie je náležite ošetrená a spracovaná, môže dlhodobo negatívne ovplyvňovať kvalitu života,“ upozorňuje psychológ Róbert Braciník.
Bezplatnú pomoc pre deti a aj dospelé obete násilia poskytuje na Slovensku niekoľko organizácií. Kontakty na ne nájdete v tabuľke pod článkom.
9. Prečo s tým človekom zostávali naďalej v kontakte alebo vo vzťahu?
Človek, ktorý ubližuje, môže byť často osoba, ktorá dieťaťu zabezpečuje základné životné potreby. Správanie detských aj dospelých obetí voči páchateľovi je navyše výrazne ovplyvnené tým, ako sa k nemu správajú ľudia v rodine, škole alebo v práci.
„Ak je zároveň zdrojom pozitívnych životných zážitkov, občasných odmien a útechy, tak k nemu obeť môže pociťovať i lásku, vďačnosť aj empatiu. Môže sa dokonca otvorene tešiť z jeho prítomnosti, najmä v situáciách, v ktorých sa cíti bezpečne. Napríklad vtedy, ak obeť vie, že páchateľ si ju pre prítomnosť iných ľudí nedovolí priamo ohrozovať,“ vysvetľuje Braciník.
10. Ide o zneužitie, ak bola obeť do páchateľa zaľúbená?
Veľakrát sa stretávame s prípadmi, že obeť je do páchateľa zaľúbená. Idealizuje si ho, odmieta vnímať sexuálne aktivity ako niečo zlé, nespolupracuje s vyšetrovateľmi. Našťastie vo väčšine prípadov dôjde časom k vytriezveniu, ktoré je spojené s pochopením, aká bola skutočná motivácia páchateľa.
Páchateľ môže byť považovaný za dôveryhodného a obľúbeného človeka. „Obeť si môže uvedomovať, že zaujatie odlišného postoja by nebolo spoločensky prijateľné alebo by ohrozilo rodinu, v ktorej žije,“ dodáva Braciník.
Róbert Braciník
Psychológ, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré už 25 rokov poskytuje odbornú pomoc deťom, ktoré sa stali obeťami týrania, zneužívania a zanedbávania, ako aj pomoc a špecializované poradenstvo dospelým obetiam domáceho násilia. 
Slávka Karkošková
Docentka v odbore sociálna práca, analytička, lektorka, supervízorka. Špecializuje sa najmä na problematiku sexuálneho zneužívania a domáceho násilia. O týchto témach lektorovala už viac ako 300 seminárov pre široké spektrum pomáhajúcich profesií. Jej publikácie sú dostupné tu.
Čo sa stane, ak dieťa rodičovi nahrádza partnera, kamaráta či dokonca rodiča?
Dieťa nemá mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča, alebo za fungovanie rodiny či chod domácnosti. Niektoré deti musia na seba zobrať úlohu rodiča a nedobrovoľne tak dospieť predčasne.
Parentifikácia je termín, ktorý opisuje výmenu rolí, kedy sa dieťa stáva akoby rodičom a teda napĺňa potreby rodiča: ten čaká od dieťaťa utešenie – je pre neho bútľavou vŕbou či dieťa preberá viaceré rodičovské povinnosti. Hlavný dôraz v takomto vzťahu je kladený na potreby a emócie rodiča a potláča potreby dieťaťa. Parentifkácia, ktorá má negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, je považovaná za jednu z foriem zanedbávania a zneužívania detí.
Podľa odbornej literatúry môže ísť buď o tzv. inštrumentálnu parentifikáciu, kedy dieťa má napr. zodpovednosť za starostlivosť o mladších súrodencov, alebo o domácnosť. Pozor, nehovoríme o výpomoci rodičovi, ktorá dieťa učí životným zručnostiam a pomáha budovať u dieťaťa pocit zodpovednosti, ale o situácii, keď dieťa supluje rodiča a sú naň kladené požiadavky neprimerané jeho veku.
Iným typom prenášania zodpovednosti na dieťa, podľa výskumov častejším a pre dieťaťa deštruktívnejším, je tzv. emocionálna parentifikácia, kedy rodič ventiluje dieťaťu svoje emócie, neprimerane intenzívne s ním zdieľa svoje pocity, vyžaduje pochopenie od dieťaťa, dožaduje sa napĺňania prioritne vlastných emočných potrieb, pričom nevníma/nezaoberá sa potrebami a pocitmi dieťaťa. Napr. miesto toho, aby napr. hovoril s dieťaťom o smútku či sklamaní, ktorý dieťa momentálne prežíva (v škole, v kamarátskom vzťahu, …), vedie rozhovory napr. o tom, aká je úloha rodiča náročná, či aký mal ťažký deň v práci.
Rodič to často robí nevedome, mohol si totiž takýto vzťah s rodičmi ako dieťa zažívať sám. Takáto zámena rolí môže nastať i vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.
Napr. i alkoholizmus rodiča a nevyrovnanosť rodiny vzbudzujú v dieťati pocity bezmocnosti, ktoré sa snaží zmenšovať tak, že prevezme na seba časť rodičovských úloh v rodine alebo dokonca starostlivosť o rodiča.
Dieťa, ktorého mozog i telo sú ešte vo vývine, nie je reálne schopné prebrať úlohu dospelého rodiča. Veku neúmerné požiadavky a prenesená zodpovednosť prinášajú deťom o.i. i pocity neúspechu a zlyhania. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú, čo potrebujú (som dobrý, len keď som pre druhých dôležitý). V správaní parentifikovaných detí narastá riziko výskytu nervozity, úzkostí, depresie či sebapoškodzovania a porúch príjmu potravy. Deti mávajú často pocity viny a hanby; nevedia povedať, čo cítia, čo chcú či potrebujú. A nezriedka nevedia prejaviť svoje emócie.
V dospelosti môže byť takto formovaný človek viac empatický až hypersenzitívny na prežívanie druhých, ale ťažko vníma svoje pocity, potreby, hranice. Častokrát sa potom stáva, že v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a keď v nich zlyháva, prehlbujú sa jeho pocity menejcennosti, trpí nízkou sebaúctou. Za spomenutie stojí i fakt, že takto nastavení ľudia ľahšie „spadnú“ do závislých vzťahov, v ktorých je jeden akoby opatrovateľ a druhý opatrovaný. V ich dospelých vzťahoch sa často vyskytujú pochybnosti o tom, či “som dosť dobrý”, resp. “dobrý som len vtedy, keď si splním povinnosti” a som za to ocenený (podmienená láska). Výskumy potvrdzujú, že mnohí dospelí, ktorí boli v detstve parentifikovaní, neskôr vyžadujú od vlastných detí spätné naplnenie svojich emocionálnych potrieb – teda často dochádza k tzv. transgeneračnému prenosu.
Čo s tým, ak som si uvedomil, že som bol parentifikovaný a malo to na mňa negatívny vplyv?
Dôležitá je uzdravujúca, tzv. korektívna skúsenosť s vytváraním si nových zdravých vzťahov. Je potrebné učiť sa vnímať vlastné pocity… a tiež, nebáť sa vyhľadať odbornú psychologickú či psychoterapeutickú pomoc.
A ešte POZOR na druhý extrém: nie je potrebné deti chrániť pred všetkými náročnými životnými situáciami či negatívnymi pocitmi, práve naopak: zažiť si, že smútok a bolesť sa dajú prežiť, je pre deti vynikajúca životná skúsenosť! Byť smutný alebo nahnevaný je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života, nesnažte sa preto deti zachraňovať pred týmito pocitmi. Ak ste ako rodič v emočne náročnej situácii, vysvetlite to dieťaťu primerane jeho veku a dajte mu aj informáciu, že situáciu ako dospelák zvládnete (aj keď to možno potrvá dlhší čas). A ak vaše dieťa premôže záchvat hnevu alebo smútku, buďte preň bezpečným miestom, kde môže naplno prežiť svoje ťaživé pocity. Najdôležitejšie, čo deťom vo vypätých situáciách môžete dať, je vaša pokojná prítomnosť.
Viac informácií k téme parentifikácie:
Jones, R. A., & Wells, M. (1996): An empirical study of parentification and personality. American Journal of Family Therapy, 24(2), str. 145–152.
Hooper, L. M., DeCoster, J., White, N., & Voltz, M. L. (2011). Characterizing the magnitude of the relation between self‐reported childhood parentification and adult psychopathology: A meta‐analysis. Journal of Clinical Psychology, 67(10), str. 1028–1043.
Výskum prevalencie výskytu parentifikácie v Poľsku (2022): https://www.researchgate.net/publication/355584925_Parentification_in_Polish_Adolescents_a_Prevalence_Study
Dve (video)ukážky praktickej pomoci deťom a rodinám ohrozeným násilím
O tom, že pomoc deťom ohrozeným násilím a ich rodinám môže mať viacero foriem, spôsobov a štýlov sa presvedčíte v dvoch nasledujúcich videách, ktoré vznikli v rámci medzinárodnej odbornej konferencie s s názvom Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III., ktorú organizovalo naše občianske združenie 20. 10. 2022 v Žiline.
Takže áno: aj takéto formy pomoci môže reálne dostať/získať/využiť dieťa ohrozené násilím:
Intervenčné centrum pre rodiny v systéme pomoci deťom so syndrómom CAN – Mgr. Mariana Kováčová, PhD. z neziskovej organizácie Centrum Slniečko z Nitry (dĺžka: 20 minút).
Petra Wűnschová predstavila nové poznatky a praktické aspekty pomoci dieťaťu ohrozenému násilím a jeho rodine v Centre LOCIKA v Prahe (dĺžka: 30 minút): Deti – neviditeľné obete násilia v rodine.
Pozvánka na konferenciu – 20. októbra 2022 v Žiline
Naše občianske združenie Náruč – Pomoc deťom v kríze oslavujúce 25. výročie svojho založenia si Vás v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom dovoľuje pozvať na medzinárodnú odbornú konferenciu zameranú na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi ohrozenými násilím s názvom:
Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III.,
ktorá sa uskutoční vo štvrtok 20. októbra 2022 v Kongresovej sále Úradu Žilinského samosprávneho kraja v Žiline na ul. Komenského 48.
Účasť na konferencii je vďaka naším darcom 2% a Žilinskému samosprávnemu kraju bezplatná.
Na konferenciu je možné prihlásiť sa mailom najneskôr v termíne do 30. septembra 2022 zaslaním vyplnenej návratky na adresu bracinikova@naruc.sk:
Záväzne sa prihlasujem na konferenciu Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III.:
Meno a priezvisko účastníka:
Názov organizácie/inštitúcie:
Pracovná pozícia:
Kontaktný e-mail:
Tel. č.:
* Mám/nemám záujem o bezplatný obed (nevyhovujúce prečiarknite alebo vymažte)
* mám/nemám záujem o zabezpečenie bezmäsitého obeda (nevyhovujúce prečiarknite alebo vymažte)
Vzhľadom na kapacitné limity kongresovej sály Vašu účasť na konferencii v dostatočnom predstihu potvrdíme.
Z kapacitných dôvodov akceptujeme maximálne 2 účastníkov z jednej organizácie/inštitúcie (prípadný záujem o účasť viacerých osôb uveďte do mailu s návratkou – v prípade voľných kapacít sa Vám budeme snažiť vyhovieť, informáciu o možnosti väčšej účasti zašleme mailom po 06.10.2022.)
Pre zaslanie návratky a príp. ďalšie informácie kontaktujte: Jana Braciníková, bracinikova@naruc.sk; príp. na tel. č. 0911 240 822.
Tešíme sa na osobné stretnutie!
Konferencia: 20. 10. 2022 – rezervujte si termín!
Ako sme už minulý rok avizovali, Náruč v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom organizuje medzinárodnú odbornú konferenciu zameranú na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi a rodinami ohrozenými násilím s názvom: Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III.
Konferencia sa uskutoční vo štvrtok 20. októbra 2022 v Žiline.
Program, organizačné detaily i pokyny k prihlasovaniu zverejníme neskôr, ale už teraz si môžete rezervovať termín vo Vaších kalendároch 😉
Tešíme sa na stretnutie a veríme, že sa budeme môcť v plnom počte očakávaných cca 120 účastníkov stretnúť po troch rokoch osobne. Konferencia má totiž okrem prezentovania nových informácií, poznatkov či praktických inšpirácií zo Slovenska a Čiech i ašpiráciu vytvárať priestor na osobné stretnutia, sieťovanie a vzájomné zdieľanie sa profesionálov pracujúcich s deťmi.
Záznamy príspevkov z predchádzajúcich dvoch konferencií nájdete na našom webe. Pre zobrazenie videí z roku 2019 klik TU. To najzaujímavejšie z našej prvej konferencie konanej v roku 2017 nájdete zase TU.
Dieťa ako svedok násilia v rodine – 3 najčastejšie nepravdivé mýty
Mýtus č. 1: Čím je dieťa mladšie, tým menej bude vystavené násiliu.
Malé deti nie sú imúnne voči účinkom násilia. Klinické skúsenosti naznačujú, že malé deti sú hlboko ovplyvnené, keď sú svedkami násilia, najmä ak je páchateľom alebo obeťou násilia rodinný príslušník.
Mýtus č. 2: Malé deti si nebudú pamätať násilie, ktorého boli svedkami.
Deti nezabudnú, čoho boli svedkami. Dospelí dúfajú, že ak sa o násilí nebude hovoriť, spomienky detí na túto udalosť zmiznú. Malé deti však preukazujú pozoruhodnú schopnosť spomenúť si na traumatické udalosti. Živé rozprávanie detí o násilných udalostiach je v kontraste so správami rodičov, že ich deti násilie nevideli alebo o ňom nevedeli.
Mýtus č. 3: Násilie je problém sociálne slabších rodín.
Násilie v rodinách sa vyskytuje vo všetkých spoločenských vrstvách! 1
– – –
K vyššie uvedeným faktom dodávame pár informácií zo zahraničných štúdií:
Štúdia Kilpatricka, Litta a Williamsa (1997) dospela k záveru, že byť svedkom násilia v rodine je skúsenosť sama o sebe dostatočne intenzívna na to, aby u detí vyvolala posttraumatický stres.
Štúdia Adverse Childhood Experiences (ACE) vedená Centrom pre kontrolu a prevenciu chorôb klasifikovala vystavenie domácemu násiliu ako jednu z niekoľkých nepriaznivých detských skúseností, ktoré prispievajú k nízkej kvalite života, predčasnej smrti a rizikovým faktorom mnohých detí. Mladšie deti prejavujú väčšiu mieru psychickej úzkosti ako staršie, vývojovo zrelšie deti. Chlapci majú tendenciu prejavovať prežívanie problémov viac navonok (externalizácia), často v podobe agresívneho správania, zatiaľ čo dievčatá majú tendenciu prežívať problémy viac vnútorne (internalizácia) pričom častým prejavom je sociálne stiahnutie či depresia. 2
Našťastie existujú riešenia, ktoré môžu zmierniť najhoršie dopady na dieťa, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú bezpečné a podporujúce vzťahy s aspoň jedným z rodičov či iným dospelým (Carlson 2000, Edleson, 2011, Hughes a kol., 2001).
Každý z nás má príležitosť a zároveň aj zodpovednosť poskytnúť deťom emocionálnu a sociálnu podporu. Majme preto na pamäti, že existujú spôsoby, ako by sme mohli efektívnejšie pomôcť a prispieť k uzdraveniu tých, ktorí to potrebujú – jedným z nich je i vyhľadanie odbornej, špecializovanej pomoci.
Čo má naša tohoročná konferencia spoločné s EXPO Dubaj 2020 a OH Tokio 2020
Náruč, tak ako v rokoch 2017 a 2019, pripravila aj na tohoročnú jeseň realizáciu medzinárodnej odbornej konferencie zameranej na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi ohrozenými násilím s názvom Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III.
Vzhľadom na dlhodobo nepriaznivú pandemickú situáciu a určitú celospoločenskú únavu z on-line stretnutí, konferencií, vzdelávaní …, rozhodli sme sa po vzore organizátorov iných podujatí (OH Tokio 2020 či Expo Dubaj 2020 ????), že aj my posunieme jej realizáciu o rok. Veríme, že sa v roku 2022 budeme môcť v plnom počte očakávaných 150 účastníkov stretnúť osobne, pretože okrem prezentovania nových informácií, poznatkov či inšpirácií ako je možné pomôcť dieťaťu ohrozenému násilím, má naša konferencia ašpiráciu vytvárať i priestor na osobné stretnutia, sieťovanie a vzájomné zdieľanie sa profesionálov pracujúcich s deťmi.
Ak máte záujem pozrieť si záznamy vystúpení jednotlivých rečníkov z predchádzajúcich dvoch konferencií, ste srdečne vítaní na našom webe a youtube. Pre zobrazenie videí z roku 2019 klik TU. To najzaujímavejšie z roku 2017 nájdete zase TU.
Tešíme sa na osobné stretnutie na konferencii v roku 2022!
Športovanie pomáha prekonať traumu, zvyšuje sebavedomie
Slovo trauma je v slovníku slovenského jazyka opísané ako telesné alebo duševné zranenie, úraz.
Okrem fyzickej traumy však existuje aj psychická trauma. Tá vzniká dôsledkom traumatickej udalosti, silného negatívneho zážitku, kedy dochádza k narušeniu duševnej rovnováhy. Príčiny, ktoré môžu viesť k vzniku traumy sú veľmi rôznorodé. V prípade detí, ktoré nachádzajú dočasné bezpečné útočisko a odbornú pomoc v našom Detskom krízovom centre Náruč sa jedná o týranie alebo sexuálne zneužívanie. Ak trauma nie je spracovaná alebo dôjde k jej potlačeniu, môžu sa u detí aj s oneskorením niekoľkých rokov objaviť rôzne psychické ťažkosti ako neurózy, psychózy či závislosti…
Traumatický zážitok môže zásadným spôsobom skresliť sebaobraz a sebadôveru detí (aj dospelých). Je to akoby ste sa pozerali do zrkadla, ktoré sa v dôsledku zažitých zlých skúseností rozbilo. Keď sa potom pozeráte do rozbitého zrkadla, väčšie či menšie úlomky síce ukazujú váš obraz, ale ten je neúplný, deformovaný, fragmentovaný – nespojitý. Bohužiaľ, môžu ubehnúť aj desiatky rokov a človek, ktorý prežil traumu a nehľadá cestu von, akoby ostal myšlienkovo i pocitovo žiť zamrznutý v čase prežívania traumatických zážitkov, skúseností.
Traumatické zážitky je preto potrebné spracovať. So zvládnutím tejto neľahkej životnej výzvy pomáhame aj deťom v našom krízovom centre. Okrem iného poskytujeme deťom i pestrú škálu aktivít, pri ktorých sa môžu odreagovať. Vďaka podpore Nadácie Volkswagen Slovakia sme v tomto roku mohli pre deti realizovať veľké množstvo športových aktivít.
4-dňový jarný pobyt v prírode Kysúc bol naplnený turistikou, lukostreľbou či atletickými a loptovými hrami. Týždenný letný denný tábor, ktorý špeciálne pre Náručovské deti realizoval TJ Sokol Žilina, dal nezabudnuteľnú možnosť zvládnuť plavbu na kanoe či jazdu na koni. No a v prvej polovici leta sme ešte sthli „okoštovať“ plávanie, lezenie na umelej lezeckej stene či pre väčšinu detí doteraz nepoznanú vysokohorskú turistiku hrebeňom Malej Fatry.
Aktívne trávenie voľného času, ktorého súčasťou je i realizácia športových aktivít prispôsobených veku a fyzickej kondícii, napomáha deťom lepšie sa vysporiadať s prežitou traumou spôsobenou blízkou osobou. Pozitívna individuálna skúsenosť (Zvládol som to! Aj toto som schopný dať!) a posilnená dôvera v seba samého dáva deťom šancu lepšie zvládnuť náročnú životnú situáciu a eliminovať tzv. odložené následky traumy v dospievaní či dospelosti.
Ďakujeme Nadácia Volkswagen Slovakia – bez Vás by sme takto intenzívne športovať a relaxovať nemohli!
Dieťa ohrozené násilím – pár praktických rád k tretej vlne
Často je nám adresovaná otázka, či šíriace sa ochorenie COVID-19 zhoršuje situáciu detí, ktoré sú ohrozené násilím? Odpoveď je jednoznačná: ÁNO!
Predchádzajúci školský rok ostali deti na dlhú dobu doma izolované od reálneho sveta – od osobných kontaktov s ľuďmi, ktorým by sa mohli zdôveriť, u ktorých by mohli vyhľadať pomoc. Vyzerá to tak, že v prichádzajúcej tretej vlne sa takáto situácia už nezopakuje, ale aj tak sa mnohé deti dostanú do dočasnej izolácie v dôsledku nariadených karanténnych opatrení. V izolácii od okolitého sveta dieťa stráca nielen možnosť vyhľadať pomoc, ale ak sa deje násilie v rodine, tak aj možnosť aspoň dočasného úniku do bezpečia. Treba však jedným dychom povedať, že situácia je náročná nielen pre deti ale aj pre dospelých: v mnohých rodinách najmä počas dlhodobej izolácie eskalujú aj problémy, ktoré sa vedeli za normálnych okolností akoby obísť či neriešiť.
Signálov, ktoré si ako učitelia, vedúci krúžkov, susedia, kamaráti či príbuzní v kontakte s dieťaťom máme všímať je mnoho! Mätúce na nich je však to, že sa môžu a nemusia v správaní dieťaťa vyskytovať, alebo sa vyskytujú v rôznych, niekedy až prapodivných a zdanlivo nelogických kombináciách. Napr. to môže byť náhla zmena správania, utiahnutosť či strata pozornosti v škole, úteky z domu, sebaobviňovanie až sebapoškodzovanie, nízka sebadôvera, vyhýbavé správanie… Mnohé z týchto príznakov sú nešpecifické, to znamená, že môžu naznačovať aj iné problémy dieťaťa – napr. neúspechy v škole, odmietanie v rovesníckych vzťahoch, sklamanie v láske a pod.
Neustále zdôrazňujeme, že modriny, opakované poranenia či „úrazy“, pohlavné choroby alebo tehotenstvo sú už len viditeľná špička ľadovca – a aj tieto viditeľné príznaky bývajú niekedy prehliadané.
Paradoxom pritom je, že pokiaľ sa aj dieťa rozhodne o násilí, ktoré zažilo, zdôveriť dospelému, častokrát títo nevedia ako reagovať, ako situáciu riešiť, prípadne dieťaťu neveria či sa boja ďalej konať.
Ako reagovať, keď sa nám dieťa zo svojou skúsenosťou s násilím zdôverí? V prvom rade treba dieťa podporiť a ubezpečiť ho, že mu veríme. Ak sa na Vás dieťa obráti, znamená to, že hľadá pomoc a dôveruje práve vám. Je to síce veľmi náročné, ale treba si ustrážiť svoje prvotné reakcie, aby ste dieťa nezneistili a nespôsobili, že sa s vami už o svojej situácii nebude chcieť rozprávať! Vedzte, že nie je nič neobvyklé, ak v takejto situácii pocítite paniku, obavy, rozpaky, bezradnosť, zúfalstvo, pochybnosti, hnev, smútok alebo zmätok. I napriek tomu, ešte raz: je dôležité zachovať pokoj a rozvahu, lebo tým prispejete k zvýšeniu pocitu bezpečia, ktoré dieťa hľadá!
Informácie a krátky inštruktážny film o tom, ako viesť rozhovor s dieťaťom, ktoré sa Vám zdôveruje o násilí nájdete TU
Ak sa nachádzate v situácii, kedy riešite podozrenie z násilia páchaného na dieťati a neviete ako postupovať, môžete okrem orgánov sociálnoprávnej ochrany detí (na úradoch práce v každom okresnom meste) alebo polície kontaktovať aj naše Detské advokačné centrum Náruč (dac@naruc.sk alebo 0903 535 445). Naše skúsené psychologičky alebo sociálna pracovníčka Vám pomôžu zorientovať sa v situácii a naplánovať ďalšie konkrétne kroky. Kontaktovať nás môže ktokoľvek, kto má vedomosť alebo podozrenie, že sa dieťa stalo obeťou týrania alebo zneužívania, teda napr. rodič, príbuzný, známy, učiteľ, lekár či pracovník inej štátnej/neštátnej organizácie.
Prečo sa obete násilia nebránia alebo neutečú?
V laickej a niekedy aj odbornej verejnosti koluje viacero mylných predstáv o tom, ako by sa obete sexuálneho zneužívania mali správať. Správanie obetí, ktoré je v rozpore s predstavami širokej laickej i odbornej verejnosti, ako majú obete „správne, či logicky“ reagovať na sexuálne zneužívanie/násilie sa označuje ako kontraintuitívne správanie obetí.
Ako pomerne častú (a zároveň pre detské či dospelé obete násilia stigmatizujúcu!) môžeme označiť myšlienku, že si obeť za násilie „trochu môže sama“, lebo sa nebránila, nekričala, neutekala… Odborná literatúra však tzv. pasivitu obete považuje za jednu z častých reakcií.
Čo je dôvodom takéhoto (neočakávaného) správania?
Ľudský organizmus pri ohrození – útoku (či už sexuálnom alebo aj fyzickom) – reaguje rôznymi spôsobmi: útokom, únikom alebo zmrznutím. Útok, či únik sú pre okolie pochopiteľné reakcie obete na sexuálne násilie, avšak zmrznutie nemusí byť celkom zrozumiteľné. Pokiaľ organizmus vyhodnotí, že nemá šancu ani zaútočiť, ani uniknúť, tak „zmrzne“. Človek nie je fyzicky schopný utekať, brániť sa, či kričať. Ide o reakciu, ktorá nie je riadená vôľou, prebieha bez toho, aby sme si ju „vybrali“.
Pre obete je potom zraňujúce, ak im okolie dáva za vinu, čo aj nevhodnými otázkami, že sa nebránili. „Nebránenie sa“ sexuálnemu útoku u detí môže súvisieť aj s inými faktormi napr.:
- pôsobením dospelej autority, ktorej sa deti prirodzene podriadia a nemajú odvahu jej vzdorovať. Najmä ak dospelý zneužíva svoju moc, dôveru dieťaťa, alebo svoje postavenie. Veľká časť prípadov sexuálneho zneužívania sa deje bez použitia fyzického donútenia!
- Svoju úlohu pri „ne/bránení sa“ útoku môže zohrávať aj miera porozumenia tomu, čo sa dieťaťu deje. Pokiaľ dieťa nerozumie tomu, že ide o sexuálne zneužívanie, je páchateľom manipulované – presviedčané o tom, že ide o hru alebo „bežné“ správanie sa, tak dospelému verí a situácii sa nebráni.
Ak ste odborník pracujúci s deťmi a chcete sa dozvedieť viac o kontraintuitívnych reakciách obetí sexuálneho násilia, môžete nás kontaktovať mailom adresovaným na naruc@naruc.sk so žiadosťou o dočasné sprístupnenie nášho edukatívneho filmu „Prečo sa obete nesprávajú tak, ako očakávame?“. Mgr. Róbert Braciník, psychológ a riaditeľ nášho Detského krízového centra Náruč a doc. Mgr. ThDr. Slávka Karkošková, PhD., vysokoškolská pedagogička, lektorka, supervízorka a popredná slovenská odborníčka na tému sexuálneho násilia Vás počas 13-minút prevedú základmi tejto „netradičnej“ témy.
Pre prípadné doplnenie je možné vyhľadať v odbornej literatúre napr: Karkošková, S.: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015, s. 191 – 206