Odhaľovanie reality: Sexuálne zneužívanie detí v kontexte poznatkov výskumu
Pozrite si úvodný príspevok konferencie zameranej na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi ohrozenými násilím s názvom Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac IV., ktorú 17.októbra 2024 v Žiline realizovalo naše občianske združenie Náruč – Pomoc deťom v kríze v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom. Konferenciu a videopríspevky sme mohli pripraviť aj vďaka finančnej podpore našich darcov 2%.
Doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD., výskumná pracovníčka, vysokoškolská pedagogička, lektorka a expertka poodhaľuje realitu vybraných aspektov sexuálneho zneužívania detí v kontexte výsledkov výskumu. Videopríspevok je dostupný TU.
Hlavná téma IV. ročníka: POVINNÁ A KOORDINOVANÁ SPOLUPRÁCA REZORTOV
Viac ako 40-ročná zahraničná prax ukazuje, že nevyhnutnosťou úspešnejšieho a rýchlejšieho riešenia aj toho malého množstva oznámených prípadov násilia páchaného na deťoch, sú na báze pravidelnosti fungujúce špeciálne vyškolené tímy profesionálov, ktorí následne násilné trestné činy páchané na deťoch vyšetrujú, dozorujú či terapeuticky pracujú s rodinou a dieťaťom.
Toto však na Slovensku, bohužiaľ, nie je uplatňované. Preto sa už mnoho rokov snažíme rôznym spôsobom upriamiť pozornosť kompetentných orgánov štátu na potrebu zavedenia povinného modelu multidisciplinárneho riešenia prípadov detských obetí násilia, aby vyškolený tím odborníkov v danom regióne riešil tieto citlivé a zložité prípady detí záväznými osvedčenými postupmi.
Sme presvedčení, že zavedením povinného multidisciplinárneho prístupu k riešeniu prípadov detských obetí násilia, ktorý je vo svete vnímaný ako štandard, dôjde i na Slovensku k zásadnému zefektívneniu a zrýchleniu pomoci detským obetiam násilia.
Veríme, že téma záväzných postupov a povinného multidisciplinárneho riešenia prípadov detských obetí násilia nezostane, tak ako doteraz, len témou konferencií, odborných diskusií či pracovných stretnutí s predstaviteľmi do prípadov zainteresovaných rezortov (sociálne veci a rodina, spravodlivosť, vnútro – polícia, prokuratúra, …).
Predchádzajúce ročníky konferencie: STÁLE DOSTUPNÉ INFORMÁCIE
Prvú konferenciu sme organizovali v rámci jedného veľkého projektu v roku 2017 a vzhľadom na veľmi dobrý ohlas sme sa rozhodli aspoň čiastočne vyplniť „medzeru na trhu“ v tejto téme a zároveň založiť akúsi „tradíciu“ … a teda o dva roky neskôr, v r. 2019, sme spolu s kolegami z celej Európy priniesli na Slovensko informácie o nových trendoch a možnostiach multidisciplinárnej pomoci dieťaťu ohrozenému násilím. O ďalšie dva roky neskôr – vzhľadom na nepriaznivú pandemickú situáciu na jeseň 2021 sme sa rozhodli, že konferenciu nepresunieme do on-line priestoru. Totiž BOLO a JE pre nás, ako organizátorov, dôležité, aby konferencia vytvorila priestor aj na osobné stretnutia odborníkov pomáhajúcich deťom. A tak sme sa tretíkrát stretli na jeseň roku 2022, kedy bola konferencia zameraná na pomoc dieťaťu a práci s celou jeho rodinou. Príspevky z týchto predchádzajúcich ročníkov konferencie nájdete v Aktualitách na našom webe.
Neviditeľné rany rodiča zneužitého dieťaťa
Aj rodič je ,,len“ človek. Podporní rodičia dieťaťa, ktoré bolo sexuálne zneužívané, často zmobilizujú všetky svoje sily a stredom ich záujmu sa stáva dieťa. Neraz venujú toľko pozornosti svojim deťom, že zanedbávajú svoje vlastné potreby. Neznamená to však, že aj rodič samotný neprežíva zmes rôznych pocitov, myšlienok, obáv … neznamená to, že nepotrebuje pomoc a podporu.
Rodičia sa v tejto náročnej situácii môžu cítiť zmätení a bezradní. Častokrát bojujú s pocitmi viny, obviňujú sami seba za vzniknutú situáciu. Kladú si otázky: Prečo som si to nevšimol? Prečo som tomu nezabránil? Prečo som svoje dieťa neochránil?! Môžu mať pocit, že ako rodičia úplne zlyhali. Môžu mať obavy o budúcnosť svojho dieťaťa. Mnoho premýšľajú o tom, aké môže mať zneužívanie následky na zdravý vývin ich dieťaťa, na jeho budúce vzťahy, na ich budúce vzťahy.
Taktiež môžu rodičia cítiť potrebu po zmene domova, túžbu utiecť, zobudiť sa zo zlého sna, začať niekde inde. Môžu mať zlé sny, nočné mory, úzkosti, depresie, panické záchvaty, potrebu neustále kontrolovať bezpečie domova. Nezriedka zažívajú pocity strachu, hnevu, smútku, bezmocnosti, odporu, nenávisti, zhnusenia, pomsty, …
Pamätajte si: Všetky tieto a akokoľvek ďalšie pocity sú normálne
Niektorí sa za svoje pocity hanbia. Niektorí majú potrebu o tom rozprávať. Niektorí zase svoje prežívanie a emócie dusia v sebe.
Každý z rodičov môže situáciu prežívať inak, ale všetky ich pocity sú normálne a adekvátne k prežitej traume. Byť rodičom zneužitého dieťaťa je pre neho veľmi bolestná skúsenosť. Každý rodič potrebuje iný čas na to, aby prešiel hojivým procesom.
Nie je nezvyčajné, že sa v situácii, keď dôjde k odhaleniu zneužívania dieťaťa, ľudia v blízkych komunitách polarizujú. Jedni sú na strane obete a druhí na tej druhej. Nielen samotné deti, ale i rodičia sú vystavovaní tlaku okolia, manipulovaní zo strany páchateľa, zosmiešňovaní, spochybňovaní, vylúčení z predtým ,,fungujúcich“ vzťahov. Stáva sa, že okolie im neverí, že spochybňuje ich dieťa, hľadá u dieťaťa alebo u rodiča zlý úmysel.
K takejto polarizácii okolia dochádza z rôznych príčin. Niektorí napríklad neveria, že k zneužívaniu došlo, príde im absurdné, že by sa to mohlo stať. Iní mohli mať dobré vzťahy so zneužívateľom, alebo im je zneužívateľ citovo blízky. Dôvodov je mnoho.
Nik z nás si nemôže povedať, mne sa to nemôže stať. Každý z nás sa vo svojich blízkych vzťahoch môže stretnúť so situáciou zneužívania. Nemusíme mať na situáciu rovnaký názor, nemusíme byť odborníci, nemusíme veriť rovnakým veciam, ale vždy môžeme byť ľudia.
Rodič, ktorý zažíva traumu zo zneužívania svojho dieťaťa, potrebuje pochopenie, povzbudenie, empatický prístup a pokoj, aby mohol túto mimoriadne náročnú životnú situáciu prekonať.
Nebojte sa požiadať o pomoc v našom Detskom advokačnom centre Náruč
Pamätajte si: Zneužívanie nie je vina vášho dieťaťa ani Vaša vina
Pamätajte si: Nikdy svoje dieťa nekonfrontujte so zneužívateľom
Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí
Prinášame plné znenie článku denníka DenníkN z 10. júna 2023:
Prečo sa nebránili? Prečo to predtým nikomu nepovedali? Prečo to riešia až teraz? Aj takéto poznámky si často vypočujú či prečítajú nielen dospelé, ale aj detské obete sexuálneho zneužívania.
Ak ste si sami niekedy kládli podobné otázky, nemusí to znamenať, že ste zlí alebo necitliví ľudia. Obete sexuálneho zneužívania totiž často reagujú opačne, ako by sme čakali.
„Ak správaniu obete nerozumieme, je to zväčša preto, lebo máme málo informácií o tom, ako veci vníma a prežíva. O jej živote, o možnostiach, ktorými disponuje, o tom, akým vnútorným a vonkajším tlakom je vystavená,“ vraví psychológ a výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze Róbert Braciník. Pochopením obetí môžeme podľa neho významne prispieť k ich zotavovaniu a možno aj k väčšej vymožiteľnosti ich zákonmi stanovených práv.[ Nový newsletter Pod slnkom Jany Shemesh bude o tom, čo okrem veľkej politiky zaujalo komentátorku Denníka N. Odoberajte jedným klikom. ]
Vybrali sme preto otázky, ktoré najčastejšie zaznievajú v prípadoch, kde ide o detské obete sexuálneho zneužívania. Spolu so psychológom Róbertom Braciníkom na ne odpovedá aj odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí Slávka Karkošková.
V texte sa dočítate aj o tom:
- čo všetko je sexuálne zneužívanie;
- ako si ľudia predstavujú rodinu zneužívaného dieťaťa;
- prečo zvlášť deti dlho o zneužití nehovoria;
- prečo treba chápať, ak niekto nechce zneužitie nahlásiť na polícii;
- prečo niektoré obete zostávajú v kontakte s človekom, ktorý ich zneužíval.
1. Je to sexuálne zneužívanie, keď tam nebol žiadny dotyk?
Za sexuálne zneužívanie sa podľa odborníkov nepovažujú len aktivity, pri ktorých dôjde k preniknutiu do tela. „Tie sa označujú ako penetratívne. Okrem toho existujú aj dotykové, ale nepenetratívne formy sexuálneho zneužívania,“ vysvetľuje Slávka Karkošková.
„K nim patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa alebo bozkávať inú osobu na intímnych miestach,“ dodáva.
Ďalšou formou je bezdotykové zneužívanie. Dieťa môže byť nútené pozerať sa na genitálie inej osoby, masturbovať alebo sledovať inú osobu, ako masturbuje, je nútené pozerať pornografiu alebo pózovať pri jej výrobe.
A v neposlednom rade sem patrí aj obťažovanie v online prostredí, napríklad prostredníctvom posielania nevhodných fotografií alebo správ.
„Žiadnu z foriem sexuálneho obťažovania netreba podceňovať. Výskumy ukazujú, že aj nedotykové formy, najmä ak sa vyskytovali opakovane, môžu mať na obete značne negatívne následky,“ hovorí odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí.
2. Prečo nezapadajú do predstavy o „ideálnej obeti“?
Jedným z najčastejších mýtov je, že k násiliu dochádza len v sociálne slabších rodinách či v rodinách alkoholikov. „Nie je to pravda. Násilie – či už fyzické, sexuálne, alebo takisto psychické – sa vyskytuje naprieč všetkými sociálnymi vrstvami,“ približuje psychológ Róbert Braciník.
Násilie sa vyskytuje v dobre situovaných rodinách rovnako ako v rodinách s vyšším vzdelaním. Nedostatok informácií a blízkych podporných vzťahov, ktoré súvisia aj s ekonomickou situáciou, však môžu znamenať ťažší prístup k pomoci, čo robí obete zo sociálne slabších rodín zraniteľnejšími.
3. Prečo sa to stalo práve im?
„Ako mi raz povedalo jedno dospievajúce dieťa: ‚Všetci sa ma pýtajú, prečo sa to stalo práve mne. Ja neviem – spýtajte sa jeho (páchateľa), prečo si vybral práve mňa!’“ hovorí Róbert Braciník.
Podľa neho neexistuje jednoznačná odpoveď na to, prečo sa ten-ktorý človek stal terčom násilia. „Neexistuje univerzálny opis obete a neexistuje ani univerzálny opis páchateľa sexuálneho násilia,“ vysvetľuje.
4. Prečo nepovedali nie? Prečo sa nebránili?
„Od obetí sexuálneho zneužívania sa všeobecne očakáva, že by sa voči konaniu páchateľa mali aktívne brániť – mali by pri pokuse o zneužitie utiecť, mali by s útočníkom fyzicky zápasiť alebo aspoň kričať, plakať či iným spôsobom prejavovať rázny nesúhlas s konaním páchateľa,“ vraví Slávka Karkošková.
Väčšinou sa však deje opak: obete akoby zamrznú, čo znamená, že sú fyzicky aj psychicky ochromené. Túto reakciu si obeť nevyberá. Spúšťa sa v tele automaticky. Je to inštinktívna reakcia na ohrozenie, hlavne ak obeť nemá šancu na boj alebo útek. „Alebo to môže byť reakcia na takú situáciu, keď nebezpečenstvo prichádza zo strany niekoho, kto si vopred získal dôveru obete a protiprávneho konania sa dopúšťa pod rúškom lásky a starostlivosti,“ dodáva Karkošková.
5. Prečo to nikomu nepovedali?
Mnohé obete o zážitkoch zneužívania dlho mlčia z rôznych dôvodov.
„Zneužité dieťa nemusí mať dostatok jasných informácií, aby dokázalo rýchlo rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania,“ hovorí psychológ Braciník.
Vo väčšine prípadov bývajú navyše podľa neho páchatelia vnímaní ako dôveryhodní a obľúbení ľudia. „Mnohé detské, ale i dospelé obete tušia, že ak by prehovorili, ľudia im neuveria a postavia sa skôr na stranu páchateľa,“ dopĺňa.
Podľa Karkoškovej zohrávajú rolu aj predsudky voči obetiam. „Neraz sú prípadné pokusy obete prehovoriť prehliadnuté alebo zablokované neochotou ľudí aktívne načúvať obeti. Pomerne rozšírená je tendencia ľudí pripisovať obetiam vinu za to, čo sa im stalo,“ vraví.
70 až 85 percent prípadov sexuálneho zneužívania detí navyše spácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje. Často je to osoba, ktorej rozhodnutia môžu dieťa významne ovplyvniť. „Či už je to v kontexte rodiny, alebo nejakej inštitúcie, ktorú dieťa navštevuje, ‚páky,‘ aké páchateľ na dieťa má, môžu vytvárať pascu, z ktorej dieťa nevidí východisko. Preto môže trvať dlho, kým obete o zneužívaní prehovoria,“ vraví Karkošková.
„U detí zvlášť platí, že ak sú od páchateľa existenčné závislé, mlčanie je akousi nevyhnutnou stratégiou prežitia,“ dopĺňa Braciník.
5. Nevyprovokovali páchateľa svojím správaním alebo oblečením?
Nie. Za násilie je vždy zodpovedný násilník. Odvolávať sa na provokujúce správanie obete je častá taktika násilníkov v snahe preniesť zodpovednosť za zneužívajúce správanie na obeť. Takisto za tým môže byť jednoduchá snaha zľahčiť či zmenšiť úlohu vlastnej regulácie správania zo strany zneužívateľa – akoby povedať okoliu, že v danej situácii nemal iné východisko, obeť ho sama zviedla na také správaniu. Opätovne: za zneužívajúce správanie nesie zodpovednosť ten, kto sa ho dopúšťa.
Ako vzniká trauma zo sexuálneho násilia
„Na zážitkoch sexuálneho zneužívania je zvlášť traumatizujúce, že zasahujú do veľmi intímnej oblasti života, navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Nemá preto dostatočné kapacity na to, aby sa náležite zorientoval v tom, čo sa deje a čo si s tým má počať,“ hovorí Slávka Karkošková.
Zvlášť zraňujúce je, ak zneužívanie prichádza od ľudí, ktorí si získali dôveru obetí. Ublíženie z ich strany obeť vôbec nečaká. „K tejto úrovni zrady ešte zvyčajne pribudne ďalšia vrstva zrady – zo strany sociálneho okolia. Viac než pri akejkoľvek inej forme tráum sú obete sexuálneho zneužívania vystavené riziku sociálnej stigmatizácie, očierňovaniu a chýbajúcim prejavom solidarity,“ dodáva.
Obetiam neskôr hrozí aj opätovná traumatizácia. Retraumatizujúci efekt môžu mať najmä podnety, ktoré sa podobajú na to, čo sa odohrávalo pri pôvodných traumatických udalostiach. Napríklad, keď sa niekto správa k obeti tak, že to pripomína správanie niekdajšieho páchateľa. Alebo na ňu vyvíja nátlak, klame jej, manipuluje ju, neprávom ju obviňuje, spochybňuje jej legitímne potreby a práva a podkopáva jej dôveryhodnosť.
6. Prečo to nešli nahlásiť na políciu?
Podľa psychológa Braciníka ani obete niekedy nevedia, že to, čo zažili, je trestný čin. Nemusia ani ovládať postup, ako sa podáva trestné oznámenie.
Ak sa aj rozhodnú obrátiť na políciu, od tohto kroku ich môže odrádzať niekoľko vecí. „Odrádzajúco môže pôsobiť aj to, keď si všimnú v médiách či na sociálnych sieťach pri zverejnených prípadoch, aký hejt vedia ľudia spustiť na obete. A keď sa dopočujú správy o tom, ako dlho sa trestnoprávne konanie môže na Slovensku ‚vliecť‘ a že jeho spravodlivý výsledok vôbec nie je istý,“ tvrdí Braciník.
Podľa Slávky Karkoškovej až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolá. Najčastejšou príčinou je tlak rodiny, hlavne ak je páchateľom osoba z okruhu príbuzných.
„Ďalšími príčinami odvolania výpovede býva tlak, ktorý na obeť vyvíjajú iné osoby. Ďalej očierňovanie, spochybňovanie, zastrašovanie, ‚onálepkovanie obete‘ v jej prirodzenom prostredí, rôzne formy necitlivého zaobchádzania zo strany profesionálov. A aj to, že obeť stratí nádej na spravodlivosť,“ dodáva.
7. Ako je možné, že si to nikto z okolia nevšimol?
Podľa Slávky Karkoškovej má každá obeť odlišnú reakciu na sexuálne zneužitie bez ohľadu na to, aký typ, rozsah a dĺžku zneužívania zažila.
„Škála možných reakcií je veľmi široká: od normálneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne znepokojivé signály. Výskumy ukazujú, že až 40 percent obetí nemá v čase prebiehajúceho zneužívania alebo aj dlhšie obdobie po jeho skončení žiadne symptómy, ktoré by vzbudili pozornosť okolia,“ vysvetľuje odborníčka.
8. Prečo o tom hovoria až po rokoch?
„Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Kým obeť zmocnie natoľko, aby verila, že zvládne to, čo sa bude diať, až prelomí mlčanie, to prosto môže trvať dlho. Roky aj desaťročia,“ hovorí Karkošková.
Načasovanie toho celého sa podľa nej odvíja aj od toho, akú kvalitnú podpornú sieť okolo seba obeť má. „A priznajme si – pokiaľ ide o tému sexuálneho zneužívania detí, ľudia sa húfne nehrnú poskytovať obetiam pomoc a podporu. Lebo je to prosto ťaživá téma,“ myslí si Karkošková.
Čo robiť, keď sa nám niekto zdôverí
„Vypočujte, neodsudzujte a pomôžte vyhľadať odbornú pomoc. Len vypočuť však nestačí, aj keď to na krátky čas môže pomôcť a určitým spôsobom ‚uľaviť.‘ Trauma, ktorá nie je náležite ošetrená a spracovaná, môže dlhodobo negatívne ovplyvňovať kvalitu života,“ upozorňuje psychológ Róbert Braciník.
Bezplatnú pomoc pre deti a aj dospelé obete násilia poskytuje na Slovensku niekoľko organizácií. Kontakty na ne nájdete v tabuľke pod článkom.
9. Prečo s tým človekom zostávali naďalej v kontakte alebo vo vzťahu?
Človek, ktorý ubližuje, môže byť často osoba, ktorá dieťaťu zabezpečuje základné životné potreby. Správanie detských aj dospelých obetí voči páchateľovi je navyše výrazne ovplyvnené tým, ako sa k nemu správajú ľudia v rodine, škole alebo v práci.
„Ak je zároveň zdrojom pozitívnych životných zážitkov, občasných odmien a útechy, tak k nemu obeť môže pociťovať i lásku, vďačnosť aj empatiu. Môže sa dokonca otvorene tešiť z jeho prítomnosti, najmä v situáciách, v ktorých sa cíti bezpečne. Napríklad vtedy, ak obeť vie, že páchateľ si ju pre prítomnosť iných ľudí nedovolí priamo ohrozovať,“ vysvetľuje Braciník.
10. Ide o zneužitie, ak bola obeť do páchateľa zaľúbená?
Veľakrát sa stretávame s prípadmi, že obeť je do páchateľa zaľúbená. Idealizuje si ho, odmieta vnímať sexuálne aktivity ako niečo zlé, nespolupracuje s vyšetrovateľmi. Našťastie vo väčšine prípadov dôjde časom k vytriezveniu, ktoré je spojené s pochopením, aká bola skutočná motivácia páchateľa.
Páchateľ môže byť považovaný za dôveryhodného a obľúbeného človeka. „Obeť si môže uvedomovať, že zaujatie odlišného postoja by nebolo spoločensky prijateľné alebo by ohrozilo rodinu, v ktorej žije,“ dodáva Braciník.
Róbert Braciník
Psychológ, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré už 25 rokov poskytuje odbornú pomoc deťom, ktoré sa stali obeťami týrania, zneužívania a zanedbávania, ako aj pomoc a špecializované poradenstvo dospelým obetiam domáceho násilia. 
Slávka Karkošková
Docentka v odbore sociálna práca, analytička, lektorka, supervízorka. Špecializuje sa najmä na problematiku sexuálneho zneužívania a domáceho násilia. O týchto témach lektorovala už viac ako 300 seminárov pre široké spektrum pomáhajúcich profesií. Jej publikácie sú dostupné tu.
O tom, prečo sexuálne zneužívaným deťom na Slovensku často nepomôžeme… pritom spôsoby účinnejšej a rýchlejšej pomoci sú vo svete známe!
Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme. V prieskume z r. 2017 uviedlo aspoň jeden prejav sexuálneho násilia 24 % detí a vážne sexuálne násilie 3% detí (prieskum na 2856 deťoch)1. Vo výskume z r. 2019 na vzorke 1018 dospelých ľudí uviedlo zážitok sexuálneho zneužívania zhruba 9 % respondentov. 2
Odborníci sa však zhodujú na tom, že výskyt sexuálneho násilia na deťoch je častejší ako uvádzané čísla. O mnohých prípadoch sa nedozvieme, lebo detské obete nezriedka o svojich skúsenostiach nepovedia, alebo nie sú prípady sexuálneho zneužívania oznámené kompetentným orgánom.
Je to jeden z mylných predpokladov, že detské (ale aj dospelé) obete sexuálneho zneužívania/násilia, čo najskôr vyhľadajú pomoc alebo sa so svojim zážitkom bezprostredne niekomu zveria.
Výskumy aj naša viac ako 20-ročná prax ukazujú, že opak je pravdou. Deti zažívajúce sexuálne násilie o ňom väčšinou povedia až po dlhšej dobe a v niektorých prípadoch sa nezdôveria nikdy. Oneskorené oznámenie je pre obete sexuálneho násilia skôr „typický prejav“. Doc. Slávka Karkošková uvádza, že „menej než 1 zo 4 obetí odhalí CSA okamžite….“3
Dôvody, prečo deti o sexuálnom násilí nehovoria okamžite sú rôzne, napríklad:
- strach, že im nikto neuverí
- obava, že ublížia rodine alebo blízkej osobe
- strach, že zneužívateľ uskutoční svoje hrozby
- pocity viny a hanby – pôsobením manipulatívnych techník páchateľa, ale aj kvôli postojom okolia, môže dieťa žiť v predstave, že si za zneužívanie „môže samé“, lebo sa nebránilo, zažilo príjemné pocity, či sa správalo vyzývavo (zvlášť u starších detí)
- ambivalentné pocity voči páchateľovi – dieťa nie vždy voči páchateľovi násilia musí pociťovať výlučne negatívne pocity, väčšinou sú pocity voči páchateľovi rozporuplné – ambivalentné teda aj ho má rado, aj nemá – najmä ak je páchateľom blízka osoba
- ne/identifikácia seba ako obete násilia – pokiaľ dieťa nevie, že to, čo sa na ňom pácha je sexuálne zneužívanie, pravdepodobnosť, že sa zdôverí je nižšia.
Čo môže pomôcť, aby sa deti rozhodli zdieľať svoje ťažké tajomstvo?
Odborníci sa zhodujú na tom, že je to:
- podpora okolia, najmä toho blízkeho. Dieťa by malo mať pocit, že jeho odhalenie bude prijaté bez zľahčovania, či jeho obviňovania.
- kvalitná prevencia, aby deti vedeli identifikovať, že sa im deje niečo „zlé“ a vedeli ako v takej situácii reagovať, na koho sa obrátiť.
- vzdelávanie odborníkov pracujúcich s deťmi v téme sexuálneho násilia na deťoch, aby vedeli, aké signály si na dieťati a jeho okolí všímať, ako reagovať na jeho zdôverenie sa a ako postupovať, ak sa násilie odhalí.
Dlhoročná zahraničná prax ukazuje, že nevyhnutnosťou úspešnejšieho a rýchlejšieho riešenia aj toho malého množstva oznámených prípadov násilia páchaného na deťoch, sú na báze pravidelnosti fungujúce a špeciálne vyškolené tímy profesionálov, ktorí následne sexuálne trestné činy páchané na deťoch vyšetrujú, dozorujú, či terapeuticky pracujú s rodinou a dieťaťom.
Toto však na Slovensku, bohužiaľ, nie je uplatňované. Preto sa už pár rokov snažíme rôznym spôsobom upriamiť pozornosť kompetentných orgánov štátu na potrebu zavedenia povinného modelu multidisciplinárneho riešenia prípadov detských obetí násilia, aby vyškolený tím odborníkov v danom regióne riešil tieto citlivé a zložité prípady detí záväznými osvedčenými postupmi.
Veríme, že téma záväzných postupov a povinného multidisciplárneho riešenia prípadov detských obetí násilia nezostane, tak ako doteraz, len témou konferencií, odborných diskusií či pracovných stretnutí s predstaviteľmi do prípadov zainteresovaných rezortov (sociálne veci a rodina, spravodlivosť, vnútro – polícia, prokuratúra…).
Sme presvedčení, že zavedením povinného multidisciplinárneho prístupu k riešeniu prípadov detských obetí násilia, ktorý je vo svete vnímaný ako štandard, dôjde i na Slovensku k zásadnému zefektívneniu a zrýchleniu pomoci detským obetiam násilia.
P.s.: Zahraničná prax ukazuje aj to, že narastajúce percento úspešne vyriešených prípadov vzbudzuje dôveru verejnosti v systém a dochádza k oznamovaniu väčšieho množstva prípadov… deti si v takejto zložitej situácii zväčša nevedia pomôcť samé – je to na nás – dospelých!
1Fico, M. 2017. Prevalencia násilia páchaného na deťoch 8. a 9. ročníkov. Zistenia z reprezentatívneho prieskumu. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2017, s 57. Dostupné TU
2 Kaščáková, N, Bednaříková, H, Dobrotková, A., Petríková, M., Hašto, J., Tavel, P. 2020. Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti. In PSYCHIATRIA-PSYCHOTERAPIA-PSYCHOSOMATIKA,27, 2020, č.2, s.6-15. Dostupné TU
3 Karkošková, S: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015,s.193-194. Dostupné TU
Prečo sa obete sexuálneho násilia nesprávajú tak ako očakávame?
Pravdepodobne ste už počuli príbeh o tom ako niekto dlhodobo sexuálne zneužíval deti. Alebo ste možno počuli, že ohlásených či odhalených je len zlomok prípadov sexuálneho násilia. Hovoríte si, ako je to možné? Prečo tí ľudia nikomu nič nepovedali, prečo neutekali, nekričali. Ako to, že si nikto nič nevšimol? Na tieto otázky existujú odpovede …
Toto “zvláštne”, ťažko pochopiteľné a neočakávané správanie obetí sexuálneho násilia sa odborne označuje ako kontraintuitívne reakcie. Kontraintuitívne preto, lebo sú akoby “proti” našej intuícií, našich očakávaniam ako by sa obeť sexuálneho násilia mala “normálne, logicky” správať.
Medzi takéto neočakávané reakcie obetí sexuálneho zneužívania patrí najmä:*
- Pasivita obete – obeť sa sexuálnemu zneužívaniu navonok nebráni
- Oneskorené oznámenie – obeť sexuálne násilie oznámi so značným časovým odstupom alebo vôbec
- Nesúrodá a neúplná výpoveď – obeť nevie o prežitých udalostiach rozprávať ucelene, plynule, chronologicky
- Odvolanie výpovede – obeť svoju výpoveď časom odvolá
- Neprítomné príznaky traumy – v 40 % prípadov obete nemajú žiadne príznaky traumy
- Pozitívne postoje k páchateľovi – obeť k páchateľovi pociťuje pozitívne emócie hoci jej ubližoval.
Aj keď sa takéto správanie môže javiť ako nepochopiteľné, má svoje logické zdôvodnenie.
Prečo takáto reakcia vzniká, aké sú príčiny a aké sú potom dôsledky pre obeť? Stručne odborne a zrozumiteľne o kontraintuitívnych reakciách rozprávajú v našom novom filme Mgr. Róbert Braciník, riaditeľ Detského krízového centra Náruč a doc. Mgr. ThDr. Slávka Karkošková, PhD., lektorka, výskumníčka a popredná slovenská odborníčka na tému sexuálneho zneužívania.
Film nie je voľne šíriteľný, využívame ho na vzdelávanie profesionálov, ktorí s detskými obeťami násilia prichádzajú do kontaktu – učiteľov, pracovníkov sociálnoprávnej ochrany detí, sociálnych pracovníkov, psychológov, lekárov a pod.
Ak sa dieťa či dospelý zdôveria o násilí na nich páchanom, je potrebné ich vypočuť, neposudzovať a pomôcť im vyhľadať odbornú pomoc. Len vypočuť nestačí, hoc na krátku dobu to môže pomôcť a určitým spôsobom „uľaviť“. Trauma, ktorá nie je náležite ošetrená a spracovaná, môže dlhodobo negatívne ovplyvňovať kvalitu života (pozri video NÁSLEDKY traumy na psychiku dieťaťa a DOPADY stresu na dieťa a jeho budúci život a zdravie).
Bezplatnú pomoc pre deti môžete nájsť v Detskom advokačnom centre Náruč v Žiline. Dospelým obetiam násilia vieme pomôcť a poradiť v našom Poradenskom centre Náruč Čadca.
* Karkošková, S.: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015,s. 191 – 206
Sexuálne zneužívanie detí: čo robiť, ak zistím, že …
Čo mám robiť ak zistím, že….