Neviditeľné rany rodiča zneužitého dieťaťa
Aj rodič je ,,len“ človek. Podporní rodičia dieťaťa, ktoré bolo sexuálne zneužívané, často zmobilizujú všetky svoje sily a stredom ich záujmu sa stáva dieťa. Neraz venujú toľko pozornosti svojim deťom, že zanedbávajú svoje vlastné potreby. Neznamená to však, že aj rodič samotný neprežíva zmes rôznych pocitov, myšlienok, obáv … neznamená to, že nepotrebuje pomoc a podporu.
Rodičia sa v tejto náročnej situácii môžu cítiť zmätení a bezradní. Častokrát bojujú s pocitmi viny, obviňujú sami seba za vzniknutú situáciu. Kladú si otázky: Prečo som si to nevšimol? Prečo som tomu nezabránil? Prečo som svoje dieťa neochránil?! Môžu mať pocit, že ako rodičia úplne zlyhali. Môžu mať obavy o budúcnosť svojho dieťaťa. Mnoho premýšľajú o tom, aké môže mať zneužívanie následky na zdravý vývin ich dieťaťa, na jeho budúce vzťahy, na ich budúce vzťahy.
Taktiež môžu rodičia cítiť potrebu po zmene domova, túžbu utiecť, zobudiť sa zo zlého sna, začať niekde inde. Môžu mať zlé sny, nočné mory, úzkosti, depresie, panické záchvaty, potrebu neustále kontrolovať bezpečie domova. Nezriedka zažívajú pocity strachu, hnevu, smútku, bezmocnosti, odporu, nenávisti, zhnusenia, pomsty, …
Pamätajte si: Všetky tieto a akokoľvek ďalšie pocity sú normálne
Niektorí sa za svoje pocity hanbia. Niektorí majú potrebu o tom rozprávať. Niektorí zase svoje prežívanie a emócie dusia v sebe.
Každý z rodičov môže situáciu prežívať inak, ale všetky ich pocity sú normálne a adekvátne k prežitej traume. Byť rodičom zneužitého dieťaťa je pre neho veľmi bolestná skúsenosť. Každý rodič potrebuje iný čas na to, aby prešiel hojivým procesom.
Nie je nezvyčajné, že sa v situácii, keď dôjde k odhaleniu zneužívania dieťaťa, ľudia v blízkych komunitách polarizujú. Jedni sú na strane obete a druhí na tej druhej. Nielen samotné deti, ale i rodičia sú vystavovaní tlaku okolia, manipulovaní zo strany páchateľa, zosmiešňovaní, spochybňovaní, vylúčení z predtým ,,fungujúcich“ vzťahov. Stáva sa, že okolie im neverí, že spochybňuje ich dieťa, hľadá u dieťaťa alebo u rodiča zlý úmysel.
K takejto polarizácii okolia dochádza z rôznych príčin. Niektorí napríklad neveria, že k zneužívaniu došlo, príde im absurdné, že by sa to mohlo stať. Iní mohli mať dobré vzťahy so zneužívateľom, alebo im je zneužívateľ citovo blízky. Dôvodov je mnoho.
Nik z nás si nemôže povedať, mne sa to nemôže stať. Každý z nás sa vo svojich blízkych vzťahoch môže stretnúť so situáciou zneužívania. Nemusíme mať na situáciu rovnaký názor, nemusíme byť odborníci, nemusíme veriť rovnakým veciam, ale vždy môžeme byť ľudia.
Rodič, ktorý zažíva traumu zo zneužívania svojho dieťaťa, potrebuje pochopenie, povzbudenie, empatický prístup a pokoj, aby mohol túto mimoriadne náročnú životnú situáciu prekonať.
Nebojte sa požiadať o pomoc v našom Detskom advokačnom centre Náruč
Pamätajte si: Zneužívanie nie je vina vášho dieťaťa ani Vaša vina
Pamätajte si: Nikdy svoje dieťa nekonfrontujte so zneužívateľom
Dá sa určovať hranice deťom tak, aby ich prijali?
V Náruči pomáhame deťom, ktoré dome nenachádzali bezpečie, lásku a podporu.
Ak je to možné, pomáhame nielen deťom samotným, ale aj ich rodičom. Pomáhame im preto, aby sa stali takými rodičmi, ktorý svojím deťom vytvoria bezpečný domov a alebo rodičmi, ktorí nevyužívajú násilie pri výchove … aby svoje deti v prijatí a pochopení pripravili na dobrý „dospelácky“ život.
Ak sa zaujímate o výchovu, ak chcete vedieť, ako je možné v rodine určovať hranice deťom tak, aby ich prijali, ako predchádzať konfliktom s deťmi v rodine či ako uplatňovať hravý prístup vo výchove, pozývame Vás na stretnutie a diskusiu s autorkou knihy Manuál hravého rodiče – Alžbětou Skleničkovou z Prahy, ktoré sa pre širokú verejnosť uskutoční vo štvrtok 19. októbra o 17,00 v žilinskom kníhkupectve Arftforum na Mariánskom námestí.
Okrem cca hodinového láskavého a praktického rozprávania o rodičovstve plného nadhľadu bude na pulte kníhkupectva k dispozícii aj už spomínaná kniha Manuál hravého rodiča s 200 nápadmi, ako v každodennom živote rodiča môžeme predísť konfliktom s deťmi.
P.s.: Alžbětine tipy vychádzajú z moderného poznania neurobiológie mozgu a tiež z jej bohatých praktických skúseností s výchovou – okrem svojich detí sa postupne sa v rodine starali o ďalších 18 bábätiek (boli prvými profesionálnymi pestúnmi na prechodnú dobu v Čechách).
Čo sa stane, ak dieťa rodičovi nahrádza partnera, kamaráta či dokonca rodiča?
Dieťa nemá mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča, alebo za fungovanie rodiny či chod domácnosti. Niektoré deti musia na seba zobrať úlohu rodiča a nedobrovoľne tak dospieť predčasne.
Parentifikácia je termín, ktorý opisuje výmenu rolí, kedy sa dieťa stáva akoby rodičom a teda napĺňa potreby rodiča: ten čaká od dieťaťa utešenie – je pre neho bútľavou vŕbou či dieťa preberá viaceré rodičovské povinnosti. Hlavný dôraz v takomto vzťahu je kladený na potreby a emócie rodiča a potláča potreby dieťaťa. Parentifkácia, ktorá má negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, je považovaná za jednu z foriem zanedbávania a zneužívania detí.
Podľa odbornej literatúry môže ísť buď o tzv. inštrumentálnu parentifikáciu, kedy dieťa má napr. zodpovednosť za starostlivosť o mladších súrodencov, alebo o domácnosť. Pozor, nehovoríme o výpomoci rodičovi, ktorá dieťa učí životným zručnostiam a pomáha budovať u dieťaťa pocit zodpovednosti, ale o situácii, keď dieťa supluje rodiča a sú naň kladené požiadavky neprimerané jeho veku.
Iným typom prenášania zodpovednosti na dieťa, podľa výskumov častejším a pre dieťaťa deštruktívnejším, je tzv. emocionálna parentifikácia, kedy rodič ventiluje dieťaťu svoje emócie, neprimerane intenzívne s ním zdieľa svoje pocity, vyžaduje pochopenie od dieťaťa, dožaduje sa napĺňania prioritne vlastných emočných potrieb, pričom nevníma/nezaoberá sa potrebami a pocitmi dieťaťa. Napr. miesto toho, aby napr. hovoril s dieťaťom o smútku či sklamaní, ktorý dieťa momentálne prežíva (v škole, v kamarátskom vzťahu, …), vedie rozhovory napr. o tom, aká je úloha rodiča náročná, či aký mal ťažký deň v práci.
Rodič to často robí nevedome, mohol si totiž takýto vzťah s rodičmi ako dieťa zažívať sám. Takáto zámena rolí môže nastať i vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.
Napr. i alkoholizmus rodiča a nevyrovnanosť rodiny vzbudzujú v dieťati pocity bezmocnosti, ktoré sa snaží zmenšovať tak, že prevezme na seba časť rodičovských úloh v rodine alebo dokonca starostlivosť o rodiča.
Dieťa, ktorého mozog i telo sú ešte vo vývine, nie je reálne schopné prebrať úlohu dospelého rodiča. Veku neúmerné požiadavky a prenesená zodpovednosť prinášajú deťom o.i. i pocity neúspechu a zlyhania. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú, čo potrebujú (som dobrý, len keď som pre druhých dôležitý). V správaní parentifikovaných detí narastá riziko výskytu nervozity, úzkostí, depresie či sebapoškodzovania a porúch príjmu potravy. Deti mávajú často pocity viny a hanby; nevedia povedať, čo cítia, čo chcú či potrebujú. A nezriedka nevedia prejaviť svoje emócie.
V dospelosti môže byť takto formovaný človek viac empatický až hypersenzitívny na prežívanie druhých, ale ťažko vníma svoje pocity, potreby, hranice. Častokrát sa potom stáva, že v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a keď v nich zlyháva, prehlbujú sa jeho pocity menejcennosti, trpí nízkou sebaúctou. Za spomenutie stojí i fakt, že takto nastavení ľudia ľahšie „spadnú“ do závislých vzťahov, v ktorých je jeden akoby opatrovateľ a druhý opatrovaný. V ich dospelých vzťahoch sa často vyskytujú pochybnosti o tom, či “som dosť dobrý”, resp. “dobrý som len vtedy, keď si splním povinnosti” a som za to ocenený (podmienená láska). Výskumy potvrdzujú, že mnohí dospelí, ktorí boli v detstve parentifikovaní, neskôr vyžadujú od vlastných detí spätné naplnenie svojich emocionálnych potrieb – teda často dochádza k tzv. transgeneračnému prenosu.
Čo s tým, ak som si uvedomil, že som bol parentifikovaný a malo to na mňa negatívny vplyv?
Dôležitá je uzdravujúca, tzv. korektívna skúsenosť s vytváraním si nových zdravých vzťahov. Je potrebné učiť sa vnímať vlastné pocity… a tiež, nebáť sa vyhľadať odbornú psychologickú či psychoterapeutickú pomoc.
A ešte POZOR na druhý extrém: nie je potrebné deti chrániť pred všetkými náročnými životnými situáciami či negatívnymi pocitmi, práve naopak: zažiť si, že smútok a bolesť sa dajú prežiť, je pre deti vynikajúca životná skúsenosť! Byť smutný alebo nahnevaný je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života, nesnažte sa preto deti zachraňovať pred týmito pocitmi. Ak ste ako rodič v emočne náročnej situácii, vysvetlite to dieťaťu primerane jeho veku a dajte mu aj informáciu, že situáciu ako dospelák zvládnete (aj keď to možno potrvá dlhší čas). A ak vaše dieťa premôže záchvat hnevu alebo smútku, buďte preň bezpečným miestom, kde môže naplno prežiť svoje ťaživé pocity. Najdôležitejšie, čo deťom vo vypätých situáciách môžete dať, je vaša pokojná prítomnosť.
Viac informácií k téme parentifikácie:
Jones, R. A., & Wells, M. (1996): An empirical study of parentification and personality. American Journal of Family Therapy, 24(2), str. 145–152.
Hooper, L. M., DeCoster, J., White, N., & Voltz, M. L. (2011). Characterizing the magnitude of the relation between self‐reported childhood parentification and adult psychopathology: A meta‐analysis. Journal of Clinical Psychology, 67(10), str. 1028–1043.
Výskum prevalencie výskytu parentifikácie v Poľsku (2022): https://www.researchgate.net/publication/355584925_Parentification_in_Polish_Adolescents_a_Prevalence_Study