Čo sa stane, ak dieťa rodičovi nahrádza partnera, kamaráta či dokonca rodiča?
Dieťa nemá mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča, alebo za fungovanie rodiny či chod domácnosti. Niektoré deti musia na seba zobrať úlohu rodiča a nedobrovoľne tak dospieť predčasne.
Parentifikácia je termín, ktorý opisuje výmenu rolí, kedy sa dieťa stáva akoby rodičom a teda napĺňa potreby rodiča: ten čaká od dieťaťa utešenie – je pre neho bútľavou vŕbou či dieťa preberá viaceré rodičovské povinnosti. Hlavný dôraz v takomto vzťahu je kladený na potreby a emócie rodiča a potláča potreby dieťaťa. Parentifkácia, ktorá má negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, je považovaná za jednu z foriem zanedbávania a zneužívania detí.
Podľa odbornej literatúry môže ísť buď o tzv. inštrumentálnu parentifikáciu, kedy dieťa má napr. zodpovednosť za starostlivosť o mladších súrodencov, alebo o domácnosť. Pozor, nehovoríme o výpomoci rodičovi, ktorá dieťa učí životným zručnostiam a pomáha budovať u dieťaťa pocit zodpovednosti, ale o situácii, keď dieťa supluje rodiča a sú naň kladené požiadavky neprimerané jeho veku.
Iným typom prenášania zodpovednosti na dieťa, podľa výskumov častejším a pre dieťaťa deštruktívnejším, je tzv. emocionálna parentifikácia, kedy rodič ventiluje dieťaťu svoje emócie, neprimerane intenzívne s ním zdieľa svoje pocity, vyžaduje pochopenie od dieťaťa, dožaduje sa napĺňania prioritne vlastných emočných potrieb, pričom nevníma/nezaoberá sa potrebami a pocitmi dieťaťa. Napr. miesto toho, aby napr. hovoril s dieťaťom o smútku či sklamaní, ktorý dieťa momentálne prežíva (v škole, v kamarátskom vzťahu, …), vedie rozhovory napr. o tom, aká je úloha rodiča náročná, či aký mal ťažký deň v práci.
Rodič to často robí nevedome, mohol si totiž takýto vzťah s rodičmi ako dieťa zažívať sám. Takáto zámena rolí môže nastať i vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.
Napr. i alkoholizmus rodiča a nevyrovnanosť rodiny vzbudzujú v dieťati pocity bezmocnosti, ktoré sa snaží zmenšovať tak, že prevezme na seba časť rodičovských úloh v rodine alebo dokonca starostlivosť o rodiča.
Dieťa, ktorého mozog i telo sú ešte vo vývine, nie je reálne schopné prebrať úlohu dospelého rodiča. Veku neúmerné požiadavky a prenesená zodpovednosť prinášajú deťom o.i. i pocity neúspechu a zlyhania. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú, čo potrebujú (som dobrý, len keď som pre druhých dôležitý). V správaní parentifikovaných detí narastá riziko výskytu nervozity, úzkostí, depresie či sebapoškodzovania a porúch príjmu potravy. Deti mávajú často pocity viny a hanby; nevedia povedať, čo cítia, čo chcú či potrebujú. A nezriedka nevedia prejaviť svoje emócie.
V dospelosti môže byť takto formovaný človek viac empatický až hypersenzitívny na prežívanie druhých, ale ťažko vníma svoje pocity, potreby, hranice. Častokrát sa potom stáva, že v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a keď v nich zlyháva, prehlbujú sa jeho pocity menejcennosti, trpí nízkou sebaúctou. Za spomenutie stojí i fakt, že takto nastavení ľudia ľahšie „spadnú“ do závislých vzťahov, v ktorých je jeden akoby opatrovateľ a druhý opatrovaný. V ich dospelých vzťahoch sa často vyskytujú pochybnosti o tom, či “som dosť dobrý”, resp. “dobrý som len vtedy, keď si splním povinnosti” a som za to ocenený (podmienená láska). Výskumy potvrdzujú, že mnohí dospelí, ktorí boli v detstve parentifikovaní, neskôr vyžadujú od vlastných detí spätné naplnenie svojich emocionálnych potrieb – teda často dochádza k tzv. transgeneračnému prenosu.
Čo s tým, ak som si uvedomil, že som bol parentifikovaný a malo to na mňa negatívny vplyv?
Dôležitá je uzdravujúca, tzv. korektívna skúsenosť s vytváraním si nových zdravých vzťahov. Je potrebné učiť sa vnímať vlastné pocity… a tiež, nebáť sa vyhľadať odbornú psychologickú či psychoterapeutickú pomoc.
A ešte POZOR na druhý extrém: nie je potrebné deti chrániť pred všetkými náročnými životnými situáciami či negatívnymi pocitmi, práve naopak: zažiť si, že smútok a bolesť sa dajú prežiť, je pre deti vynikajúca životná skúsenosť! Byť smutný alebo nahnevaný je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života, nesnažte sa preto deti zachraňovať pred týmito pocitmi. Ak ste ako rodič v emočne náročnej situácii, vysvetlite to dieťaťu primerane jeho veku a dajte mu aj informáciu, že situáciu ako dospelák zvládnete (aj keď to možno potrvá dlhší čas). A ak vaše dieťa premôže záchvat hnevu alebo smútku, buďte preň bezpečným miestom, kde môže naplno prežiť svoje ťaživé pocity. Najdôležitejšie, čo deťom vo vypätých situáciách môžete dať, je vaša pokojná prítomnosť.
Viac informácií k téme parentifikácie:
Jones, R. A., & Wells, M. (1996): An empirical study of parentification and personality. American Journal of Family Therapy, 24(2), str. 145–152.
Hooper, L. M., DeCoster, J., White, N., & Voltz, M. L. (2011). Characterizing the magnitude of the relation between self‐reported childhood parentification and adult psychopathology: A meta‐analysis. Journal of Clinical Psychology, 67(10), str. 1028–1043.
Výskum prevalencie výskytu parentifikácie v Poľsku (2022): https://www.researchgate.net/publication/355584925_Parentification_in_Polish_Adolescents_a_Prevalence_Study
Dieťa v rodičovskom konflikte – dohoda je lepšia ako vojna
Konflikty sú bežnou súčasťou nášho osobného, partnerského, rodinného či pracovného života. Konflikt sám o sebe nemusí v sebe vždy niesť výsledok s negatívnym nábojom, naopak, môže prispieť k vyriešeniu dlhotrvajúcej negatívnej situácie, ktoré napr. v rodinnom prostredí vytvárala mrazivé dusno. Ak dokážu manželia/partneri efektívne riešiť vzájomné konflikty, podporujú u dieťaťa dôveru v to, že rodina je pre neho zdrojom istoty. Jedným z príkladov, kedy konflikt neprispieva k riešeniu situácie, ale naopak, podnecuje ďalšie napätie, je práve rodičovský konflikt.
Akým spôsobom bude rodičovský konflikt prebiehať, do akej miery bude eskalovať, kto bude do neho zapojený, to všetko záleží predovšetkým od prístupu rodičov, od toho, aké prostriedky si zvolia na dosiahnutie svojich cieľov. Často býva prehliadaná skutočnosť, že aj keď ide primárne o konflikt medzi rodičmi, je jeho neodlúčiteľnou súčasťou i samotné dieťa, ktoré navyše nemá možnosti túto situáciu riešiť.
Čo znamená rodičovský konflikt pre dieťa?
Cieľom rodičovského konfliktu je predovšetkým dosiahnuť to, čo rodič považuje za najlepšie riešenie pre dieťa, hoci v skutočnosti ide zvyčajne o najlepšie riešenie pre neho samotného alebo o také riešenie, ktorým ublíži druhému rodičovi. Bohužiaľ, i z našej praxe vieme, že za účelom dosiahnutia svojho cieľa sú rodičia mnohokrát schopní využívať prostriedky, ktoré citovo zrania nielen druhého rodiča, voči ktorému sú mierené, ale aj samotné dieťa.
Jedným z najpoužívanejších prostriedkov rodičov v ich vzájomnom boji je nútenie dieťaťa k neprirodzenej voľbe medzi matkou a otcom. Dochádza k tzv. konfliktu lojality. Zneužívanie rodičovskej moci a vťahovanie dieťaťa do lojality s jedným alebo druhým rodičom pre získanie určitého cieľa spôsobuje u dieťaťa vnútorný konflikt vyvolávajúci v dieťati pocity viny a zrady voči rodičom, ktorých má prirodzene rado oboch. Do akej miery bude dieťa týmto správaním rodičov traumatizované, závisí od intenzity rodičovského sporu a od dĺžky trvania tlaku rodičov na dieťa. Takýmto neprimeraným správaním rodičov nastáva (častokrát) dlhodobé utrpenie detí s celoživotnými následkami.
Ako dieťa vníma konfliktný rozchod rodičov a čo prežíva?
Dostupným a bežným riešením dlhodobého rodičovského konfliktu je rozchod/rozvod rodičov. Rozvod manželstva sa považuje za jednu z najstresujúcejších udalostí v živote človeka. Z psychologického hľadiska ho môžeme prirovnať k smrti blízkeho príbuzného. Rozchodom trpia všetci zúčastnení, zásadne ovplyvní i dieťa a jeho ďalší život.
Je prirodzené, že si partneri pri rozchode nerozumejú, inak by sa predsa nerozchádzali. Za vznik hádok a napätia medzi rodičmi však majú deti častokrát tendenciu obviňovať seba, prípadne sa vnímajú ako príčina rozvratu rodičovského vzťahu. U mladších detí pretrvávajúce napätie medzi rodičmi negatívne ovplyvňuje vývin mozgu, spánkový režim, objavujú sa regresné prejavy (strata už naučených zručností), plačlivosť, strach z opustenia, záchvaty zlosti či dochádza ku psychosomatizácii u dieťaťa (bolesti hlavy, brucha, pocity na zvracanie a pod.). Staršie deti, ktoré sú súčasťou rodičovského konfliktu, môžu dosahovať slabšie študijné výsledky, objavujú sa poruchy správania, zhoršená psychická pohoda (úzkosti, depresie, sebapoškodzovanie), ako aj neschopnosť budovať a udržať vzťahy.
Emocionálny a sociálny vývin detí ohrozuje nielen konfliktná atmosféra v rodine, ale aj tzv. tichá domácnosť, kedy rodičia medzi sebou nekomunikujú a navzájom sa ignorujú.
Aby sme dieťaťu pomohli zvládnuť náročnú situáciu spojenú s rozchodom/rozvodom rodičov, a minimalizovali jej následky, je dôležité:
- eliminovať vťahovanie dieťaťa do problémov a konfliktov medzi rodičmi
- snažiť sa pred deťmi tlmiť svoje silné emócie – hnev, agresivitu, žiarlivosť, plač, pocit bezmocnosti
- snažiť sa o dôslednosť vo výchove a uvedomenie si, že dieťa má právo na oboch rodičov
- správať sa slušne a s rešpektom k druhému rodičovi
- byť schopný vnímať a reagovať na potreby dieťaťa a jeho volania o pomoc
- sprostredkovať mu dostatok emocionálnej opory
- dokázať obmedziť niektoré svoje potreby v prospech dieťaťa
- zabezpečiť dieťaťu pocit bezpečia a otvorenosť v komunikácii.
Následky konfliktného vzťahu rodičov na dieťa sú tým väčšie, hlbšie a trvalejšie, čím dlhšie napätie a nezhody medzi rodičmi pretrvávajú.
Ak u dieťaťa spozorujete závažnejšie zmeny v jeho správaní, alebo ak máte akékoľvek obavy o tom, aké následky môže dlhodobý rodičovský konflikt zanechať na jeho živote, neváhajte vyhľadať pomoc odborníkov.
V prípade, že Vás téma zaujala, odporúčam siahnuť po knihe Romany Rogalewiczovej: Dítě v rodičovském konfliktu (Jak zůstat dobrým rodičem i po rozvodu) vydavateľstva Leges (2019).
Mgr. Mária Laššáková, psychologička pôsobiaca v Detskom krízovom centre Náruč
V závere Vám ponúkame „20 prosieb detí na svojich rozvádzajúcich sa rodičov“, ktoré spracovala nemecká spisovateľka detskej literatúry a uznávaná psychologička Dr. Karin Jäckel. Predstavuje zhrnutie toho, čo by chceli deti odkázať svojim rozchádzajúcim/rozvádzajúcim sa rodičom:
