Rozhovor s bývalým vychovávateľom
Keď sme pred 2 mesiacmi boli na krátkej študijnej ceste v Prahe, stretli sme sa i s bývalým vychovávateľom z Detského krízového centra Náruč – Michalom Jandzíkom. Bolo to stretnutie ľudsky milé a zároveň plné inšpirácií a informácií, časť ktorých Vám chceme sprostredkovať prostredníctvom rozhovoru našej súčasnej kolegyne (psychologičky Ivetky) s našim bývalým kolegom, ktorého deti volali ujo Miško:
Ahoj Michal. Pred niekoľkými rokmi si pracoval ako vychovávateľ v Detskom krízovom centre Náruč v Žiline. Ako na toto obdobie spomínaš? Čo ťa to naučilo?
Ahoj Ivetka. Je to určite obdobie, na ktoré budem veľmi rád spomínať z dôvodu, že práca bola naozaj pestrá a pracoval som s vekovou skupinou, ktorá má neskutočnú energiu a potenciál. Zároveň práca si vyžadovala nasadenie, sústredenie, spoluprácu a často veľkú dávku nápaditosti, obozretnosti a zodpovednosti. Doteraz veľmi rád spomínam na všetky tie emócie a vyznania, ktoré deti vedeli vysloviť alebo momenty, ktoré sme deťom mohli dopriať. V rámci profesie vychovávateľa som sa postupne naučil pracovať so svojimi hranicami, emóciami, empatiou, komunikáciou či asertivitou. Práca si vyžadovala trpezlivosť, vedenie, porozumenie, vzťah k vzdelávaniu a k multidisciplinárnej spolupráci. Práca v krízovom centre bola, ale aj je naozaj náročná a pestrá aj z toho dôvodu, že starostlivosť o deti je zabezpečená 365 dní v roku počas 24 hodín denne a vyžaduje si množstvo energie. Cením si všetkých kolegov, ktorí majú zápal a robia s láskou túto profesiu.
Kde pôsobíš profesijne aktuálne?
Momentálne pracujem v Centre duševného zdravia v Prahe na pozícii sociálneho pracovníka, respektíve po novom odborne ako “case manager”. Centrum duševného zdravia (skrátene CDZ) je centrum, ktoré poskytuje komplexnú starostlivosť ľuďom s duševným ochorením. Zároveň sme komplexné zdravotnícke a sociálne zariadenie, v ktorom pracuje multidisciplinárny tím zložený zo zdravotných sestier, sociálnych pracovníkov, psychiatra, klinického psychológa, peer konzultanta a pracovného konzultanta. Cieľovou skupinou sú primárne ľudia s ťažkým duševným ochorením, globálne: ľudia z oblasti SMI (SMI = serious alebo severe mental illness). Druhou skupinou sú osoby s potrebou včasnej intervencie, ktorí nemusia vždy skončiť v hospitalizácii alebo v krízových centrách.
Služba CDZ je vykonávaná 2 spôsobmi: ambulantnou alebo terénnou formou. Primárne je však zameraná ako terénna služba, ktorá je poskytovaná v prirodzenom, t. j. domácom prostredí klienta. Snahou CDZ nie je len liečba v domácom prostredí, ale aj starostlivosť prispôsobená klientovým možnostiam a potrebám pri zníženom funkčnom deficite. Podpora, ktorú poskytujeme je zameraná na dosiahnutie zotavenia, ale aj na opätovné zaradenie klienta do spoločnosti. Pracujeme primárne s klientelou vo veku od 18 (stáva sa, že máme aj mladistvých medzi 16 a 18 rokom života) a výška vekovej hranice nie je pevne stanovená, takže pracujeme aj so seniormi. V krátkosti: cieľom služby je mapovanie klientových potrieb, podpora, pomoc, edukácia, orientácia, ale aj práca s rodinou či inými inštitúciami, komunitou alebo podpora pri samostatnom bývaní.
Vidíš paralelu medzi svojimi aktuálnymi klientmi a medzi deťmi, s ktorými si pracoval v Detskom krízovom centre Náruč?
Zaujímavá otázka. Z určitého hľadiska je možné vidieť akúsi podobnosť medzi klientmi Náruče a CDZ. Opíšem prečo je tomu tak. Je však náročné to generalizovať či zovšeobecniť, pretože veľkú rolu hrá dedičnosť, genetické danosti alebo sociálne prostredie.
Čo však môžeme vidieť, keby sme hľadali spojitosti medzi spomenutými klientmi v jednotlivých organizáciách, že sa určitá časť ľudí stretáva v mladosti napríklad s nedosýtením alebo nedostatočnou saturáciou potrieb, ambivalenciou vzťahov či násilným chovaním v rodine. Taktiež je to aj neadekvátna vzťahová väzba, neprimeraná záťaž alebo dlhodobý pocit ohrozenia. Častým je aj sexuálne zneužívanie, ale veľkú oblasť tvorí trauma a viacnásobná trauma. U mnohých ľudí je to však kombináciou a spojením viacerých spomenutých faktorov, s ktorými sa počas života stretli alebo stretávajú a na základe toho sa im rozvinulo ochorenie, alebo problémy pri bežnom fungovaní v živote.
Vnímaš rozdiel medzi tým, v akom časovom horizonte začne klient svoje ťažkosti riešiť?
Čas, ako veličina určite zohráva veľkú rolu pri zotavení klienta. Možno by bolo na mieste ešte rozdeliť slovo ČAS na v-čas-nosť a samotný čas.
Začnem príkladom z bežného života: čím skôr začíname riešiť náš vznikajúci zdravotný problém, tým sa zvyšuje pravdepodobnosť uzdravenia sa. To isté by sa dalo zjednodušene povedať aj o psychickom zdraví, nastavení vhodnej liečby, životnom režime a následne pozvoľnom návrate do bežného života. Problém býva často ten, že je naozaj náročné diagnostikovať, respektíve včas zachytiť rozvíjajúce sa ochorenie. Následne, od včasnej intervencie a zachytenia prvých príznakov sa odvíja samotná liečba a zvolenie vhodnej metódy na pomoc človeku. Ak sa podarí včas zachytiť u klienta rozvíjajúce sa duševné ochorenie a zároveň sám klient má potrebu sa spolupodieľať na svojom uzdravení, tak sa nám z praxe ukazuje, že včasné zachytenie rozvíjajúceho sa ochorenia a následná podpora a edukácia urýchľujú proces zotavenia. Toto platí hlavne u tzv. prvozáchytov, teda u ľudí s prvou skúsenosťou s duševným ochorením. K včasnosti neodmysliteľne patrí aj prevencia, napríklad: starostlivosť o svoje duševné zdravie vo forme psychohygieny, psychoterapie, kvalitných vzťahov, a pod.
Druhou podstatnou zložkou pri miere zotavenia je samotný čas. A to z toho dôvodu, že čas ako dĺžka liečby, je u každého človeka pri miere jeho zotavenia individuálna a záleží od miery ťažkosti, ktoré človeka pri ochorení sprevádzajú a po akom čase začal svoj problém riešiť. U niektorých prípadov sa zas ukazuje, že nechať klientovi čas a priestor pri dlhodobej systematickej práci znamená, že klient si môže budovať bezpečne sebavedomie, byť prospešný pre seba či svoje okolie a vďaka tomu sa môže plnohodnotne rozvíjať, respektíve zotavovať.
Ako píšem, čas pri zotavení hrá obrovskú rolu a je potrebné u každého klienta vyhodnotiť mieru podpory individuálne. Predovšetkým je dôležité aj to, do akej miery vidí človek nádej na ceste svojho zotavenia a aj to, aká bude jeho zmysluplná životná rola v spoločnosti.
Je niečo, čo by si chcel, aby sa dostalo do povedomia verejnosti z témy duševného zdravia?
Rád by som spomenul témy ako: destigmatizácia, rešpektujúci prístup, odstránenie predsudkov a strachu, či vnímavá komunikácia s ľuďmi, alebo o ľuďoch s problémami pri bežnom prežívaní v spojitosti s duševným ochorením. Citlivý prístup k týmto témam vnímam ako základ pre humanizáciu duševného zdravia v spoločnosti.
Na to nadväzuje adekvátna dostupnosť psychoterapeutických, psychiatrických a komunitných služieb. Uvediem len pre zaujímavosť, ako to funguje v Českej republike, kde momentálne žijem. Nebudem uvádzať Prahu, pretože množstvo dostupných služieb a programov je tu obrovské, vzhľadom na veľkosť mesta, potreby a množstvo odborných pracovníkov, ktorí tu pôsobia. Napríklad už od roku 2013 majú v ČR platnú reformu psychiatrickej starostlivosti, na ktorej sa podieľalo viacero rezortov v rámci štátu s cieľom znížiť počet lôžok v psychiatrických liečebniach na tretinu a snažia sa vytvoriť centrá duševného zdravia (CDZ) s multidisciplinárnymi tímami. Momentálne je v ČR už 29 CDZ a naďalej vznikajú nové centrá + už existuje množstvo komunitných tímov pre podporu ľudí s duševným ochorením, adikto programov, služieb spojených s komunitným alebo chráneným bývaním, skupinové, alebo psychoterapeutické programy, peer programy, svojpomocné skupiny a množstvo ďalších. Nie je to ideálne ani tu, ale väčšina spomínaných služieb sa nachádza v krajských mestách s terénnou dostupnosťou aj do menších miest. Je však vidieť, že minimálne v ČR sú už oproti Slovensku mierne o krok napred v rámci pomoci a dostupnosti služieb pre ľudí s duševnými problémami.
Preto by som rád dal do povedomia, aby sa aj na Slovensku viac hovorilo v spoločnosti o duševnom zdraví, dostupnosti služieb, medzirezortnom prepojení a zároveň vznikal priestor a podmienky na komunitné služby, aby ľudia vnímali, že majú právo na prijateľné služby a pomoc vo svojom okolí. Adekvátna liečba či pomoc by nemala byť výsadou, ale samozrejmosťou.
Odporúčaš nejakú knihu, film alebo podcast, ktorý sa venuje téme duševného zdravia a mohol by zaujať aj našich čitateľov?
Môžem odporučiť 3 dobré podcasty, ktoré sledujem. Prvé 2 sú na Rádiu Wave respektíve na Českom rozhlase. Jedným z nich je DIAGNÓZA F s Adéla Paulík Lichkovou, druhý podcast sa volá BALANC s Petr Bouškem. Tretí podcast ma názvom HOVORY O DUŠI. Ako názov ,,Diagnóza F” napovedá, tak podcast sa priamo venuje tematickým okruhom psychiatre. Program ,,Balanc” je skôr magazín ,,o sebarozvoji, prospešnom životnom štýle a dôležitosti mať dobré medziľudské vzťahy”. Tretím je podcast s názvom ,,Hovory o duši” kde sú primárne rozhovory o vzniku, prejavoch a liečbe duševných ochorení so psychiatrami, psychológmi, neurológmi a ďalšími odborníkmi. Keby niekoho zaujímalo, tak podcast HOVORY O DUŠI voľne nadväzuje na dokumentárny cyklus ŽIVOT ZA ZDÍ.
Pri publikáciách spomeniem skôr knižky na odľahčenie či povzbudenie v danej téme. Napríklad jednou z takých je aj knižka/brožúra vydaná vydavateľstvom FOKUS s názvom ,,Cesta k zotavení” od Marka Raginsa. Alebo aj druhá knižka s rovnomenným názvom ,,Cesty k zotavení” od Priscilla Ridgway, Diane McDiarmid, Lori Davidson, Julie Bayes & Sarah Ratzlaff. V tejto knižke je krásne rozobratý akýsi nepísaný postup úspešnej cesty k zotaveniu. Aktuálna knižka a pekný text o tom, že práca s ľuďmi v terapii má zmysel ukazuje aj kniha s názvom ,,Dobro” od prof. Antona Heretika. Taktiež pekná knižka je aj ,,Mindfulness pro každý den: malými kroky k velkým změnám” od autorky Gary Hennessey poskytujúca zamyslenie sa nad všednými vecami a prítomným okamihom. Odporúčam sa ešte pozrieť aj po publikáciách alebo rozhovoroch s prof. Jánom Praškom, ktorý hovorí o ľuďoch s poruchami osobnosti alebo aj o ľuďoch s úzkostno-depresívnymi poruchami. Inak musím povedať, že v danej oblasti je možné aktuálne nájsť veľké množstvo literatúry, odborných kníh, ktoré sú písané často ,,ľudskou rečou”.
S Michalom Jandzíkom sa zhovárala Iveta Tarabová, psychologička z Detského advokčného centra Náruč.
Predvídateľnosť je pre deti dôležitá
Predstavte si, že idete ráno do práce a čakáte na autobus. Jeden deň autobus príde včas, na ďalší deň mešká, inokedy nepríde vôbec. Keď sa dostanete do práce, do poslednej minúty vlastne netušíte, čo dnes bude vašou náplňou práce. Budete sedieť pri počítači a vypisovať tabuľky alebo odhŕňať vonku sneh?
Aká je to predstava? Ako sa pri tom cítite? Ja sa pri tejto predstave necítim komfortne a nechcela by som ju dennodenne zažívať. Chcela by som prísť do práce, uvariť si každé ráno kávu a vedieť, čo ma v ten deň čaká.
Podobne to majú aj deti. Ak sa dieťa ráno zobudí a nevie, čo ho čaká, môže sa prejavovať ako nervózne či nespokojné. Už pri bábätkách sa hovorí o dôležitosti „režimu“, ktorý im pomáha vedieť, ako bude deň vyzerať alebo napríklad o spánkovej rutine, vďaka ktorej deti správne predpokladajú, že nastáva čas spánku.
Deti, ktoré sa stali obeťami násilia sa často stretávali so situáciami, v ktorých nedokázali predpovedať, čo sa bude diať. Mohli si klásť otázku: „Akú bude mať dnes otec náladu“? „Budú rodičia reagovať na moje potreby?“ „Dostanem dnes za trojku v škole trest alebo mama iba kývne rukou?“
Jeden z princípov následnej starostlivosti, ktorý uplatňujeme pri našej práci v Náruči a ktorý je možné uplatniť v každodennom bežnom živote je postavený na tom, že deťom vopred hovoríme, čo sa bude v ich živote diať. Tým najmenším deťom napr. oznamujeme to, že ho ideme chytiť, prebaliť alebo mu vyzliecť bundu. Starším deťom môžeme naše spoločné plány referovať aj s časovým údajom. Napríklad: dáme si raňajky, potom si upraceme hračky a pred obedom pôjdeme spolu von.
Ak je pre dieťa niektorý časový údaj príliš abstraktný, môžeme použiť pomôcky ako sú napríklad presýpacie hodiny alebo pohár s čajom: „keď vypijem celý tento čaj, odchádzame z domu“ – z čaju pijeme postupne tak, ako rýchlo sa chceme priblížiť k odchodu z domu.
Predvídateľnosť je pre deti určitý druh istoty, vďaka ktorej sa učia, že ľudia v jeho okolitom svete sú bezpeční, môžu im dôverovať a to, čo povedia sa aj stane.
(Nielen) deti ohrozené násilím potrebujú predvídateľnosť!
Mgr. et Mgr. Iveta Tarabová, MBA, psychologička pôsobiaca v Detskom advokačnom centre Náruč
Pripravujeme rekonštrukciu už piatej kúpeľne
Detské krízové centrum Náruč bolo spustené do prevádzky začiatkom roku 2000. Zrekonštruovaná a zásadným spôsobom upravená budova bývalej školy a materskej škôlky postavenej v 30-tych rokoch minulého storočia je odvtedy v nepretržitej 24/7 prevádzke. Za ten čas tu našlo bezpečné útočisko a pomoc už 700 detí a 70 rodičov s deťmi. A hoci sa o vonkajšie i vnútorné priestory celých 23 rokov priebežne staráme, je pri každodennom využívaní potrebné jednotlivé časti budovy postupne zrekonštruovať a modernizovať. Tento rok sme sa odhodlali vynoviť kúpeľňu a toaletu na prízemí budovy.
Jedná sa o priestory, ktoré využíva jedna z dvoch rodín (deti s rodičom) vstupujúca do nášho špecializovaného pobytového programu Aby deti nemuseli odísť z rodiny.
Kto z Vás rekonštruoval kúpeľňu vie, že sa jedná o investične náročnú aktivitu, preto si ceníme finančný dar spoločnosti HoReCup, a.s. z Nitry vo výške 690,12 €, vďaka ktorému sa budeme môcť rekonštrukciu spolufinancovať.
… a v neposlednom rade je pre nás mimoriadne cenné i to, že vďaka tomuto finančnému daru nám budú môcť poukázať nie 1%, ale 2% z poukázaných daní právnickej osoby. Veríme, že ako prvá lastovička budú inšpiráciou i pre iných donorov, ktorí Náruči chcú naďalej pomáhať.
ĎAKUJEME HoReCup, a.s.!
Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí
Prinášame plné znenie článku denníka DenníkN z 10. júna 2023:
Prečo sa nebránili? Prečo to predtým nikomu nepovedali? Prečo to riešia až teraz? Aj takéto poznámky si často vypočujú či prečítajú nielen dospelé, ale aj detské obete sexuálneho zneužívania.
Ak ste si sami niekedy kládli podobné otázky, nemusí to znamenať, že ste zlí alebo necitliví ľudia. Obete sexuálneho zneužívania totiž často reagujú opačne, ako by sme čakali.
„Ak správaniu obete nerozumieme, je to zväčša preto, lebo máme málo informácií o tom, ako veci vníma a prežíva. O jej živote, o možnostiach, ktorými disponuje, o tom, akým vnútorným a vonkajším tlakom je vystavená,“ vraví psychológ a výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze Róbert Braciník. Pochopením obetí môžeme podľa neho významne prispieť k ich zotavovaniu a možno aj k väčšej vymožiteľnosti ich zákonmi stanovených práv.[ Nový newsletter Pod slnkom Jany Shemesh bude o tom, čo okrem veľkej politiky zaujalo komentátorku Denníka N. Odoberajte jedným klikom. ]
Vybrali sme preto otázky, ktoré najčastejšie zaznievajú v prípadoch, kde ide o detské obete sexuálneho zneužívania. Spolu so psychológom Róbertom Braciníkom na ne odpovedá aj odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí Slávka Karkošková.
V texte sa dočítate aj o tom:
- čo všetko je sexuálne zneužívanie;
- ako si ľudia predstavujú rodinu zneužívaného dieťaťa;
- prečo zvlášť deti dlho o zneužití nehovoria;
- prečo treba chápať, ak niekto nechce zneužitie nahlásiť na polícii;
- prečo niektoré obete zostávajú v kontakte s človekom, ktorý ich zneužíval.
1. Je to sexuálne zneužívanie, keď tam nebol žiadny dotyk?
Za sexuálne zneužívanie sa podľa odborníkov nepovažujú len aktivity, pri ktorých dôjde k preniknutiu do tela. „Tie sa označujú ako penetratívne. Okrem toho existujú aj dotykové, ale nepenetratívne formy sexuálneho zneužívania,“ vysvetľuje Slávka Karkošková.
„K nim patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa alebo bozkávať inú osobu na intímnych miestach,“ dodáva.
Ďalšou formou je bezdotykové zneužívanie. Dieťa môže byť nútené pozerať sa na genitálie inej osoby, masturbovať alebo sledovať inú osobu, ako masturbuje, je nútené pozerať pornografiu alebo pózovať pri jej výrobe.
A v neposlednom rade sem patrí aj obťažovanie v online prostredí, napríklad prostredníctvom posielania nevhodných fotografií alebo správ.
„Žiadnu z foriem sexuálneho obťažovania netreba podceňovať. Výskumy ukazujú, že aj nedotykové formy, najmä ak sa vyskytovali opakovane, môžu mať na obete značne negatívne následky,“ hovorí odborníčka na problematiku sexuálneho zneužívania detí.
2. Prečo nezapadajú do predstavy o „ideálnej obeti“?
Jedným z najčastejších mýtov je, že k násiliu dochádza len v sociálne slabších rodinách či v rodinách alkoholikov. „Nie je to pravda. Násilie – či už fyzické, sexuálne, alebo takisto psychické – sa vyskytuje naprieč všetkými sociálnymi vrstvami,“ približuje psychológ Róbert Braciník.
Násilie sa vyskytuje v dobre situovaných rodinách rovnako ako v rodinách s vyšším vzdelaním. Nedostatok informácií a blízkych podporných vzťahov, ktoré súvisia aj s ekonomickou situáciou, však môžu znamenať ťažší prístup k pomoci, čo robí obete zo sociálne slabších rodín zraniteľnejšími.
3. Prečo sa to stalo práve im?
„Ako mi raz povedalo jedno dospievajúce dieťa: ‚Všetci sa ma pýtajú, prečo sa to stalo práve mne. Ja neviem – spýtajte sa jeho (páchateľa), prečo si vybral práve mňa!’“ hovorí Róbert Braciník.
Podľa neho neexistuje jednoznačná odpoveď na to, prečo sa ten-ktorý človek stal terčom násilia. „Neexistuje univerzálny opis obete a neexistuje ani univerzálny opis páchateľa sexuálneho násilia,“ vysvetľuje.
4. Prečo nepovedali nie? Prečo sa nebránili?
„Od obetí sexuálneho zneužívania sa všeobecne očakáva, že by sa voči konaniu páchateľa mali aktívne brániť – mali by pri pokuse o zneužitie utiecť, mali by s útočníkom fyzicky zápasiť alebo aspoň kričať, plakať či iným spôsobom prejavovať rázny nesúhlas s konaním páchateľa,“ vraví Slávka Karkošková.
Väčšinou sa však deje opak: obete akoby zamrznú, čo znamená, že sú fyzicky aj psychicky ochromené. Túto reakciu si obeť nevyberá. Spúšťa sa v tele automaticky. Je to inštinktívna reakcia na ohrozenie, hlavne ak obeť nemá šancu na boj alebo útek. „Alebo to môže byť reakcia na takú situáciu, keď nebezpečenstvo prichádza zo strany niekoho, kto si vopred získal dôveru obete a protiprávneho konania sa dopúšťa pod rúškom lásky a starostlivosti,“ dodáva Karkošková.
5. Prečo to nikomu nepovedali?
Mnohé obete o zážitkoch zneužívania dlho mlčia z rôznych dôvodov.
„Zneužité dieťa nemusí mať dostatok jasných informácií, aby dokázalo rýchlo rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania,“ hovorí psychológ Braciník.
Vo väčšine prípadov bývajú navyše podľa neho páchatelia vnímaní ako dôveryhodní a obľúbení ľudia. „Mnohé detské, ale i dospelé obete tušia, že ak by prehovorili, ľudia im neuveria a postavia sa skôr na stranu páchateľa,“ dopĺňa.
Podľa Karkoškovej zohrávajú rolu aj predsudky voči obetiam. „Neraz sú prípadné pokusy obete prehovoriť prehliadnuté alebo zablokované neochotou ľudí aktívne načúvať obeti. Pomerne rozšírená je tendencia ľudí pripisovať obetiam vinu za to, čo sa im stalo,“ vraví.
70 až 85 percent prípadov sexuálneho zneužívania detí navyše spácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje. Často je to osoba, ktorej rozhodnutia môžu dieťa významne ovplyvniť. „Či už je to v kontexte rodiny, alebo nejakej inštitúcie, ktorú dieťa navštevuje, ‚páky,‘ aké páchateľ na dieťa má, môžu vytvárať pascu, z ktorej dieťa nevidí východisko. Preto môže trvať dlho, kým obete o zneužívaní prehovoria,“ vraví Karkošková.
„U detí zvlášť platí, že ak sú od páchateľa existenčné závislé, mlčanie je akousi nevyhnutnou stratégiou prežitia,“ dopĺňa Braciník.
5. Nevyprovokovali páchateľa svojím správaním alebo oblečením?
Nie. Za násilie je vždy zodpovedný násilník. Odvolávať sa na provokujúce správanie obete je častá taktika násilníkov v snahe preniesť zodpovednosť za zneužívajúce správanie na obeť. Takisto za tým môže byť jednoduchá snaha zľahčiť či zmenšiť úlohu vlastnej regulácie správania zo strany zneužívateľa – akoby povedať okoliu, že v danej situácii nemal iné východisko, obeť ho sama zviedla na také správaniu. Opätovne: za zneužívajúce správanie nesie zodpovednosť ten, kto sa ho dopúšťa.
Ako vzniká trauma zo sexuálneho násilia
„Na zážitkoch sexuálneho zneužívania je zvlášť traumatizujúce, že zasahujú do veľmi intímnej oblasti života, navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Nemá preto dostatočné kapacity na to, aby sa náležite zorientoval v tom, čo sa deje a čo si s tým má počať,“ hovorí Slávka Karkošková.
Zvlášť zraňujúce je, ak zneužívanie prichádza od ľudí, ktorí si získali dôveru obetí. Ublíženie z ich strany obeť vôbec nečaká. „K tejto úrovni zrady ešte zvyčajne pribudne ďalšia vrstva zrady – zo strany sociálneho okolia. Viac než pri akejkoľvek inej forme tráum sú obete sexuálneho zneužívania vystavené riziku sociálnej stigmatizácie, očierňovaniu a chýbajúcim prejavom solidarity,“ dodáva.
Obetiam neskôr hrozí aj opätovná traumatizácia. Retraumatizujúci efekt môžu mať najmä podnety, ktoré sa podobajú na to, čo sa odohrávalo pri pôvodných traumatických udalostiach. Napríklad, keď sa niekto správa k obeti tak, že to pripomína správanie niekdajšieho páchateľa. Alebo na ňu vyvíja nátlak, klame jej, manipuluje ju, neprávom ju obviňuje, spochybňuje jej legitímne potreby a práva a podkopáva jej dôveryhodnosť.
6. Prečo to nešli nahlásiť na políciu?
Podľa psychológa Braciníka ani obete niekedy nevedia, že to, čo zažili, je trestný čin. Nemusia ani ovládať postup, ako sa podáva trestné oznámenie.
Ak sa aj rozhodnú obrátiť na políciu, od tohto kroku ich môže odrádzať niekoľko vecí. „Odrádzajúco môže pôsobiť aj to, keď si všimnú v médiách či na sociálnych sieťach pri zverejnených prípadoch, aký hejt vedia ľudia spustiť na obete. A keď sa dopočujú správy o tom, ako dlho sa trestnoprávne konanie môže na Slovensku ‚vliecť‘ a že jeho spravodlivý výsledok vôbec nie je istý,“ tvrdí Braciník.
Podľa Slávky Karkoškovej až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolá. Najčastejšou príčinou je tlak rodiny, hlavne ak je páchateľom osoba z okruhu príbuzných.
„Ďalšími príčinami odvolania výpovede býva tlak, ktorý na obeť vyvíjajú iné osoby. Ďalej očierňovanie, spochybňovanie, zastrašovanie, ‚onálepkovanie obete‘ v jej prirodzenom prostredí, rôzne formy necitlivého zaobchádzania zo strany profesionálov. A aj to, že obeť stratí nádej na spravodlivosť,“ dodáva.
7. Ako je možné, že si to nikto z okolia nevšimol?
Podľa Slávky Karkoškovej má každá obeť odlišnú reakciu na sexuálne zneužitie bez ohľadu na to, aký typ, rozsah a dĺžku zneužívania zažila.
„Škála možných reakcií je veľmi široká: od normálneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne znepokojivé signály. Výskumy ukazujú, že až 40 percent obetí nemá v čase prebiehajúceho zneužívania alebo aj dlhšie obdobie po jeho skončení žiadne symptómy, ktoré by vzbudili pozornosť okolia,“ vysvetľuje odborníčka.
8. Prečo o tom hovoria až po rokoch?
„Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Kým obeť zmocnie natoľko, aby verila, že zvládne to, čo sa bude diať, až prelomí mlčanie, to prosto môže trvať dlho. Roky aj desaťročia,“ hovorí Karkošková.
Načasovanie toho celého sa podľa nej odvíja aj od toho, akú kvalitnú podpornú sieť okolo seba obeť má. „A priznajme si – pokiaľ ide o tému sexuálneho zneužívania detí, ľudia sa húfne nehrnú poskytovať obetiam pomoc a podporu. Lebo je to prosto ťaživá téma,“ myslí si Karkošková.
Čo robiť, keď sa nám niekto zdôverí
„Vypočujte, neodsudzujte a pomôžte vyhľadať odbornú pomoc. Len vypočuť však nestačí, aj keď to na krátky čas môže pomôcť a určitým spôsobom ‚uľaviť.‘ Trauma, ktorá nie je náležite ošetrená a spracovaná, môže dlhodobo negatívne ovplyvňovať kvalitu života,“ upozorňuje psychológ Róbert Braciník.
Bezplatnú pomoc pre deti a aj dospelé obete násilia poskytuje na Slovensku niekoľko organizácií. Kontakty na ne nájdete v tabuľke pod článkom.
9. Prečo s tým človekom zostávali naďalej v kontakte alebo vo vzťahu?
Človek, ktorý ubližuje, môže byť často osoba, ktorá dieťaťu zabezpečuje základné životné potreby. Správanie detských aj dospelých obetí voči páchateľovi je navyše výrazne ovplyvnené tým, ako sa k nemu správajú ľudia v rodine, škole alebo v práci.
„Ak je zároveň zdrojom pozitívnych životných zážitkov, občasných odmien a útechy, tak k nemu obeť môže pociťovať i lásku, vďačnosť aj empatiu. Môže sa dokonca otvorene tešiť z jeho prítomnosti, najmä v situáciách, v ktorých sa cíti bezpečne. Napríklad vtedy, ak obeť vie, že páchateľ si ju pre prítomnosť iných ľudí nedovolí priamo ohrozovať,“ vysvetľuje Braciník.
10. Ide o zneužitie, ak bola obeť do páchateľa zaľúbená?
Veľakrát sa stretávame s prípadmi, že obeť je do páchateľa zaľúbená. Idealizuje si ho, odmieta vnímať sexuálne aktivity ako niečo zlé, nespolupracuje s vyšetrovateľmi. Našťastie vo väčšine prípadov dôjde časom k vytriezveniu, ktoré je spojené s pochopením, aká bola skutočná motivácia páchateľa.
Páchateľ môže byť považovaný za dôveryhodného a obľúbeného človeka. „Obeť si môže uvedomovať, že zaujatie odlišného postoja by nebolo spoločensky prijateľné alebo by ohrozilo rodinu, v ktorej žije,“ dodáva Braciník.
Róbert Braciník
Psychológ, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré už 25 rokov poskytuje odbornú pomoc deťom, ktoré sa stali obeťami týrania, zneužívania a zanedbávania, ako aj pomoc a špecializované poradenstvo dospelým obetiam domáceho násilia. 
Slávka Karkošková
Docentka v odbore sociálna práca, analytička, lektorka, supervízorka. Špecializuje sa najmä na problematiku sexuálneho zneužívania a domáceho násilia. O týchto témach lektorovala už viac ako 300 seminárov pre široké spektrum pomáhajúcich profesií. Jej publikácie sú dostupné tu.
pozývame na workshop určený profesionálnym náhradným rodičom a vychovávateľom
Workshop s inšpiratívnou a praktickou lektorkou Alžbětou Skleničkovou z Prahy s názvom Profesionálne náhradné rodičovstvo a práca vychovávateľa v CDR s nadhľadom sa uskutoční 18. októbra 2023 v čase 9,00 – 15,00 hod. v Novej synagóge Žilina.
Počet miest je obmedzený na 80 – prihlasujte sa čím skôr kliknutím TU
Viac informácií a pokyny ku prihlasovaniu nájdete v pozvánke:
Čo sa stane, ak dieťa rodičovi nahrádza partnera, kamaráta či dokonca rodiča?
Dieťa nemá mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča, alebo za fungovanie rodiny či chod domácnosti. Niektoré deti musia na seba zobrať úlohu rodiča a nedobrovoľne tak dospieť predčasne.
Parentifikácia je termín, ktorý opisuje výmenu rolí, kedy sa dieťa stáva akoby rodičom a teda napĺňa potreby rodiča: ten čaká od dieťaťa utešenie – je pre neho bútľavou vŕbou či dieťa preberá viaceré rodičovské povinnosti. Hlavný dôraz v takomto vzťahu je kladený na potreby a emócie rodiča a potláča potreby dieťaťa. Parentifkácia, ktorá má negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, je považovaná za jednu z foriem zanedbávania a zneužívania detí.
Podľa odbornej literatúry môže ísť buď o tzv. inštrumentálnu parentifikáciu, kedy dieťa má napr. zodpovednosť za starostlivosť o mladších súrodencov, alebo o domácnosť. Pozor, nehovoríme o výpomoci rodičovi, ktorá dieťa učí životným zručnostiam a pomáha budovať u dieťaťa pocit zodpovednosti, ale o situácii, keď dieťa supluje rodiča a sú naň kladené požiadavky neprimerané jeho veku.
Iným typom prenášania zodpovednosti na dieťa, podľa výskumov častejším a pre dieťaťa deštruktívnejším, je tzv. emocionálna parentifikácia, kedy rodič ventiluje dieťaťu svoje emócie, neprimerane intenzívne s ním zdieľa svoje pocity, vyžaduje pochopenie od dieťaťa, dožaduje sa napĺňania prioritne vlastných emočných potrieb, pričom nevníma/nezaoberá sa potrebami a pocitmi dieťaťa. Napr. miesto toho, aby napr. hovoril s dieťaťom o smútku či sklamaní, ktorý dieťa momentálne prežíva (v škole, v kamarátskom vzťahu, …), vedie rozhovory napr. o tom, aká je úloha rodiča náročná, či aký mal ťažký deň v práci.
Rodič to často robí nevedome, mohol si totiž takýto vzťah s rodičmi ako dieťa zažívať sám. Takáto zámena rolí môže nastať i vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.
Napr. i alkoholizmus rodiča a nevyrovnanosť rodiny vzbudzujú v dieťati pocity bezmocnosti, ktoré sa snaží zmenšovať tak, že prevezme na seba časť rodičovských úloh v rodine alebo dokonca starostlivosť o rodiča.
Dieťa, ktorého mozog i telo sú ešte vo vývine, nie je reálne schopné prebrať úlohu dospelého rodiča. Veku neúmerné požiadavky a prenesená zodpovednosť prinášajú deťom o.i. i pocity neúspechu a zlyhania. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú, čo potrebujú (som dobrý, len keď som pre druhých dôležitý). V správaní parentifikovaných detí narastá riziko výskytu nervozity, úzkostí, depresie či sebapoškodzovania a porúch príjmu potravy. Deti mávajú často pocity viny a hanby; nevedia povedať, čo cítia, čo chcú či potrebujú. A nezriedka nevedia prejaviť svoje emócie.
V dospelosti môže byť takto formovaný človek viac empatický až hypersenzitívny na prežívanie druhých, ale ťažko vníma svoje pocity, potreby, hranice. Častokrát sa potom stáva, že v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a keď v nich zlyháva, prehlbujú sa jeho pocity menejcennosti, trpí nízkou sebaúctou. Za spomenutie stojí i fakt, že takto nastavení ľudia ľahšie „spadnú“ do závislých vzťahov, v ktorých je jeden akoby opatrovateľ a druhý opatrovaný. V ich dospelých vzťahoch sa často vyskytujú pochybnosti o tom, či “som dosť dobrý”, resp. “dobrý som len vtedy, keď si splním povinnosti” a som za to ocenený (podmienená láska). Výskumy potvrdzujú, že mnohí dospelí, ktorí boli v detstve parentifikovaní, neskôr vyžadujú od vlastných detí spätné naplnenie svojich emocionálnych potrieb – teda často dochádza k tzv. transgeneračnému prenosu.
Čo s tým, ak som si uvedomil, že som bol parentifikovaný a malo to na mňa negatívny vplyv?
Dôležitá je uzdravujúca, tzv. korektívna skúsenosť s vytváraním si nových zdravých vzťahov. Je potrebné učiť sa vnímať vlastné pocity… a tiež, nebáť sa vyhľadať odbornú psychologickú či psychoterapeutickú pomoc.
A ešte POZOR na druhý extrém: nie je potrebné deti chrániť pred všetkými náročnými životnými situáciami či negatívnymi pocitmi, práve naopak: zažiť si, že smútok a bolesť sa dajú prežiť, je pre deti vynikajúca životná skúsenosť! Byť smutný alebo nahnevaný je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života, nesnažte sa preto deti zachraňovať pred týmito pocitmi. Ak ste ako rodič v emočne náročnej situácii, vysvetlite to dieťaťu primerane jeho veku a dajte mu aj informáciu, že situáciu ako dospelák zvládnete (aj keď to možno potrvá dlhší čas). A ak vaše dieťa premôže záchvat hnevu alebo smútku, buďte preň bezpečným miestom, kde môže naplno prežiť svoje ťaživé pocity. Najdôležitejšie, čo deťom vo vypätých situáciách môžete dať, je vaša pokojná prítomnosť.
Viac informácií k téme parentifikácie:
Jones, R. A., & Wells, M. (1996): An empirical study of parentification and personality. American Journal of Family Therapy, 24(2), str. 145–152.
Hooper, L. M., DeCoster, J., White, N., & Voltz, M. L. (2011). Characterizing the magnitude of the relation between self‐reported childhood parentification and adult psychopathology: A meta‐analysis. Journal of Clinical Psychology, 67(10), str. 1028–1043.
Výskum prevalencie výskytu parentifikácie v Poľsku (2022): https://www.researchgate.net/publication/355584925_Parentification_in_Polish_Adolescents_a_Prevalence_Study
Výročná správa 2022 zverejnená
V roku 2022 sme v Náruči pomáhali 460 klientom, intenzívne pracovali s 226 rodinami s deťmi, poskytli viac ako 16 480 odborných konzultácií a celkovo odpracovali priamo v prospech detí a rodín ohrozených násilím viac ako 47 000 hodín odbornej práce.
Výročnú správu s účtovnou závierkou za rok 2022 a výrok audítora nájdete TU.
Rok 2022 sa niesol v duchu pripomenutia si 25. výročia vzniku našej organizácie. Hodnoty, na ktorých bola organizácia postavená, si ctíme i po štvrťstoročí:
Fokus na klienta, jeho potreby – snaha posunúť jeho život k lepšiemu
Tímovosť – každý je dôležitý, každý má svoje slovo, snažíme sa o dobré vzťahy medzi nami
Partnerstvo – voči naším partnerom pristupujeme otvorene, sme féroví, plníme si svoje záväzky, sme ochotní sa podeliť o naše skúsenosti
Profesionalita – snaha robiť našu prácu čo najlepšie. Zároveň si uvedomujeme naše limity – preto sa stále vzdelávame, inšpirujeme sa prácou iných (či už doma alebo v zahraničí), vieme si priznať chyby, snažíme sa z nich poučiť
Za tých 25 rokov sme našu pomoc poskytli tisíckam ľudí. Malým i veľkým. Ich mená si možno nepamätáme, ale vieme, že ich príbeh bol pre nás dôležitý. Nemáme moc ovplyvniť životy ľudí, ktorých sme na istý čas sprevádzali po ich ceste. Veríme však, že sme ich všetkých nasmerovali k lepšej budúcnosti – k životu v bezpečí a bez násilia!
profesionálna náhradná MAMA – povolanie poslaním
Keď má na svet prísť nový človek, jeho rodičia si kladú otázky, čo všetko budú pre dieťa potrebovať. Jediné, čo dieťa skutočne potrebuje, sú milujúci rodičia – vnútorne silní, plní energie a odhodlania riešiť prichádzajúce problémy, rodičia, ktorí budú oporou pre svoje dieťa a poskytnú mu bezpečný domov. Každé dieťa potrebuje pri sebe „svojich ľudí“ – mamu, otca, súrodencov, starých rodičov, … Rodina, to sú korene, z ktorých vyrastáme a koruna stromu, do ktorej sa rozvíjame. Bez rodiny sme neúplní, neistí a osamelí.
Sú však medzi nami deti, ktoré vyrastajú bez svojich rodín. Z našej pracovnej skúsenosti vieme, že to nie je jav ojedinelý. V Detskom krízovom centre Náruč poskytujeme deťom (prednostne do 6 rokov), ktoré nemôžu vyrastať vo svojej biologickej rodine, efektívnu formu náhradnej starostlivosti založenú na rodinnom princípe: náhradnú starostlivosť u profesionálneho náhradného rodiča.
Úloha profesionálneho náhradného rodiča je zložitá, keďže ide o spojenie rodiča a profesionálneho vychovávateľa do jednej osoby. Stavia na základnom princípe: poskytnúť lásku, bezpečie a starostlivosť deťom, ktoré ju nedostali od vlastných rodičov. A dôvody? Tie sú rôzne a nám ich neprináleží súdiť.
Byť profesionálny náhradný rodič nie je jednoduché zamestnanie. Je to poslanie! Práca profesionálneho náhradného rodiča sa vykonáva v domácom prostredí, 24 hodín a 7 dní v týždni. To znamená, že dieťa vyňaté z biologickej rodiny na určitý čas, má možnosť žiť v rodine profesionálneho náhradného rodiča s ďalšími členmi domácnosti a zároveň byť v kontakte so svojou biologickou rodinou a príbuznými.
Cieľom a snahou každého kvalitného profesionálneho náhradného rodiča je dieťaťu, ktoré má dočasne zverené v starostlivosti, ponúknuť zdravé rodinné prostredie a fungujúce rodinné vzťahy, poskytnúť bezpečie, podporu blízkej osoby, spoznať a napĺňať vývojové potreby dieťaťa, umožniť dieťaťu vytvárať si stabilné a trvalé vzťahy, viesť dieťa k uvedomeniu si svojej úlohu v rodine, komplexne rozvíjať osobnosť dieťaťa ako aj saturovať základné biologické potreby dieťaťa. V neposlednom rade musí byť profesionálny náhradný rodič schopný podporovať i kontakt s pôvodnou biologickou rodinou zvereného dieťaťa.
Odborná prax a osobná skúsenosť nám ukazujú, že status profesionálneho náhradného rodičovstva má síce aj veľa negatív (strata súkromia rodiny PNR, striedanie detí, cudzinec v rodine PNR, pracovno-právne otázky, kontakt s biologickou rodinou, vyčerpanosť PNR, …), ale pozitíva tejto práce výrazne prevyšujú prínosy pre deti, ktoré im boli zverené do starostlivosti.
Príbeh profesionálneho náhradného rodičovstva v Detskom krízovom centre Náruč začal v roku 2016 a stal sa neoddeliteľnou súčasťou príbehu našej organizácie. Moji kolegovia spomínajú (teraz už s úsmevom :-)) na prvú profesionálnu náhradnú maminu, ktorá si s obrovským odhodlaním a presvedčením prevzala do starostlivosti 3 súrodencov. Entuziazmus z práce ju však po 3 dňoch opustil a deti vrátila späť do centra. Aj takéto boli naše začiatky – neľahké, ale o to poučnejšie.
Každý profesionálny náhradný rodič má svoj vlastný príbeh. Príbeh jednej našej profesionálnej náhradnej mamy trvá už 5 rokov… Je plný veselých (no občas i smutných) zážitkov, spomienok, láskavého rodičovstva. Je naplnený pochopením a prijatím zo strany jej vlastnej rodiny a hlbokej nádeje v lepšiu budúcnosť dočasne zverených detí. Príbeh tejto profimamy „dláždil“ s podporou, odborným vedením a ľudským prístupom odborného tímu detského krízového centra, cestu životom už 16 deťom!
V Detskom krízovom centre Náruč pracujú 2 profesionálne náhradné maminy, ktoré na krátky čas v živote násilím ohrozeného dieťaťa vytvárajú prirodzené, milujúce, pokojné a stimulujúce prostredie, poskytujú bezpečný domov a starostlivosť, ale zároveň nemožno zabúdať ani na to, aby sa nenarušila stabilita samotnej rodiny, ktorá dieťa dočasne prijala.
Deti vyňaté z pôvodnej biologickej rodiny pozorne vnímajú, čo sa okolo nich deje, a preto nemôžu byť len pasívnymi prijímateľmi rozhodovania dospelých. Prešli mnohými traumatizujúcimi skúsenosťami a našou zodpovednosťou je pristupovať k nim s maximálnou citlivosťou a s čo najlepším poznaním ich situácie. Pri rozhodovaní o umiestnení dieťaťa k profesionálnemu náhradnému rodičovi za kľúčovú považujeme kompatibilitu medzi profesionálnym náhradným rodičom a umiestňovaným dieťaťom. Preto kladieme mimoriadne veľký dôraz na prípravu jeho príchodu do rodiny, prvé momenty a dni dieťaťa v novej a zároveň dočasnej rodine.
Milé tety – profimaminy z Náruče i z ostatných centier pre deti a rodiny po celom Slovenku, pri príležitosti Dňa matiek Vám vyjadrujeme kolegiálnu úctu a poďakovanie. Ste dôkazom toho, že povolanie môže byť poslaním.
Za celý tím Náruče
Mgr. Katarína Bučeková, sociálna pracovníčka zodpovedná za program PNR v DKC Náruč
V prípade, že Vás zamestnanie profesionálneho náhradného rodiča zaujalo alebo zvažujete, že by ste ho i Vy mohli/chceli vykonávať, odporúčame prečítať si o tom, čo by ste mali zvážiť predtým, ako sa rozhodnete stať profesionálnym náhradným rodičom a o skúsenosti našej profesionálnej náhradnej mamy.
Zákon, ktorý upravuje špecifické pracovno-právne podmienky práce profesionálneho náhradného rodiča nájdete TU.
ABY OBETE DOMÁCEHO NÁSILIA NEMUSELI Z BYTU či DOMU ,,UTEKAŤ“ (vykázanie násilnej osoby zo spoločného obydlia)
Jednou z foriem ochrany obetí domáceho násilia je možnosť vykázania násilníka z obydlia. Tento inštitút je upravený §27a Zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore.
Domáce násilie je závažným trestným činom, ktorý je prejavom moci násilnej osoby udržiavajúcej si kontrolu nad obeťou. Je charakteristické určitými vzormi správania, ktorého cieľom je uplatňovanie moci alebo kontroly nad obeťou. Typické pre život s násilníkom v jednej domácnosti je i striedanie období pokoja, napätia a výbuchov.
Páchatelia násilia si často o sebe myslia, že majú nadradené postavenie nad obeťou. Obeť býva násilníkom zvyčajne zastrašovaná, kontrolovaná, ponižovaná a má z neho strach. Násilie môže mať rozličné formy, môže ísť o fyzické, psychické, sexuálne, ekonomické či sociálne násilie alebo o kombináciu týchto foriem násilia.
Odporúčame, aby ste pri riešení akútnych situácií domáceho násilia vždy kontaktovali Políciu na tel. č. 158 (príp. 112), ktorá môže vstúpiť do bytu (ak sú ohrozené životy a zdravie, hrozí závažná škoda a vec neznesie odklad) aj bez súhlasu vlastníka alebo užívateľa bytu/domu. Totiž práve Polícia po príchode do domácnosti a po podrobnom vyhodnotení situácie, môže násilníka vykázať z obydlia, a to až na 14 dní. O toto vykázanie môže požiadať aj obeť, no je vždy na prítomnej policajnej hliadke, či tak aj vykoná. Polícia môže dokonca vykázať násilníka aj v jeho neprítomnosti. Počas doby vykázania sa násilník nesmie vrátiť domov a zároveň sa nesmie k obeti priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov.
O vykázaní príslušný policajt vyhotoví písomné potvrdenie, ktoré odovzdá vykázanej a aj ohrozenej osobe. Vykázaná osoba je následne vyzvaná na vydanie kľúčov od spoločného obydlia a zároveň má možnosť vziať si osobné veci slúžiace len na jej nevyhnutnú potrebu. Potvrdenie o vykázaní je vydané obom stranám. V prípade ak je v rodine maloleté dieťaťa, tak Polícia zasiela na vedomie toto potvrdenie aj príslušnému úradu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately.
Policajt je zároveň povinný ohrozenej osobe poskytnúť informácie a kontakty na organizácie pomáhajúce obetiam alebo kontakty na intervenčné centrá. Policajt taktiež musí do 24 hodín kontaktovať a postúpiť prípad intervenčnému centru, ktoré obeť následne kontaktuje a ponúkne jej odbornú pomoc.
Počas vykázania sa poskytuje obeti priestor na vykonanie právnych krokov v podobe spísania a podania návrhu na neodkladné opatrenie na príslušný súd (neodkladné opatrenie na zákaz vstupu do obydlia alebo neodkladné opatrenie na vylúčenie z užívania z nehnuteľnosti). Súd na základe dôkazov, môže svojím rozhodnutím vykázanej osobe zakázať vstup do obydlia, alebo nariadiť vylúčenie z užívania nehnuteľnosti. Obeť pri tejto forme pomoci teda nemusí vôbec podávať trestné oznámenie na násilníka. Tento ochranný prostriedok má chrániť obeť pred ďalšími útokmi zo strany násilníka.
Ak sa inštitút vykázania nezrealizuje, môže si obeť dodatočne na príslušnom útvare policajného zboru vyžiadať potvrdenie o policajnom zásahu v domácnosti, ktoré môže pomôcť pri ďalších právnych postupoch či konaniach.
Ak sa obeť rozhodne podať na násilníka trestné oznámenie, tak jej v celej veci pomôžu intervenčné centrá a organizácie zamerané na pomoc pre obete domáceho násilia. V Náruči poskytujeme bezplatnú pomoc obetiam domáceho násilia v Žiline a v Čadci – kontakty nájdete TU.
Berme obete násilia vážne, dôverujme im a snažme sa im pomôcť!
Trestné oznámenie pri podozrení na násilie môže podať ktokoľvek z nás, nemusí to byť len obeť samotná.
… ďalšie užitočné detaily k tejto téme:
Informačný leták Ministerstva spravodlivosti SR pre obete domáceho násilia v prípade vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia nájdete TU.
Informácie o oprávneniach príslušníka Policajného zboru k vykázaniu nájdete TU.
Dieťa v rodičovskom konflikte – dohoda je lepšia ako vojna
Konflikty sú bežnou súčasťou nášho osobného, partnerského, rodinného či pracovného života. Konflikt sám o sebe nemusí v sebe vždy niesť výsledok s negatívnym nábojom, naopak, môže prispieť k vyriešeniu dlhotrvajúcej negatívnej situácie, ktoré napr. v rodinnom prostredí vytvárala mrazivé dusno. Ak dokážu manželia/partneri efektívne riešiť vzájomné konflikty, podporujú u dieťaťa dôveru v to, že rodina je pre neho zdrojom istoty. Jedným z príkladov, kedy konflikt neprispieva k riešeniu situácie, ale naopak, podnecuje ďalšie napätie, je práve rodičovský konflikt.
Akým spôsobom bude rodičovský konflikt prebiehať, do akej miery bude eskalovať, kto bude do neho zapojený, to všetko záleží predovšetkým od prístupu rodičov, od toho, aké prostriedky si zvolia na dosiahnutie svojich cieľov. Často býva prehliadaná skutočnosť, že aj keď ide primárne o konflikt medzi rodičmi, je jeho neodlúčiteľnou súčasťou i samotné dieťa, ktoré navyše nemá možnosti túto situáciu riešiť.
Čo znamená rodičovský konflikt pre dieťa?
Cieľom rodičovského konfliktu je predovšetkým dosiahnuť to, čo rodič považuje za najlepšie riešenie pre dieťa, hoci v skutočnosti ide zvyčajne o najlepšie riešenie pre neho samotného alebo o také riešenie, ktorým ublíži druhému rodičovi. Bohužiaľ, i z našej praxe vieme, že za účelom dosiahnutia svojho cieľa sú rodičia mnohokrát schopní využívať prostriedky, ktoré citovo zrania nielen druhého rodiča, voči ktorému sú mierené, ale aj samotné dieťa.
Jedným z najpoužívanejších prostriedkov rodičov v ich vzájomnom boji je nútenie dieťaťa k neprirodzenej voľbe medzi matkou a otcom. Dochádza k tzv. konfliktu lojality. Zneužívanie rodičovskej moci a vťahovanie dieťaťa do lojality s jedným alebo druhým rodičom pre získanie určitého cieľa spôsobuje u dieťaťa vnútorný konflikt vyvolávajúci v dieťati pocity viny a zrady voči rodičom, ktorých má prirodzene rado oboch. Do akej miery bude dieťa týmto správaním rodičov traumatizované, závisí od intenzity rodičovského sporu a od dĺžky trvania tlaku rodičov na dieťa. Takýmto neprimeraným správaním rodičov nastáva (častokrát) dlhodobé utrpenie detí s celoživotnými následkami.
Ako dieťa vníma konfliktný rozchod rodičov a čo prežíva?
Dostupným a bežným riešením dlhodobého rodičovského konfliktu je rozchod/rozvod rodičov. Rozvod manželstva sa považuje za jednu z najstresujúcejších udalostí v živote človeka. Z psychologického hľadiska ho môžeme prirovnať k smrti blízkeho príbuzného. Rozchodom trpia všetci zúčastnení, zásadne ovplyvní i dieťa a jeho ďalší život.
Je prirodzené, že si partneri pri rozchode nerozumejú, inak by sa predsa nerozchádzali. Za vznik hádok a napätia medzi rodičmi však majú deti častokrát tendenciu obviňovať seba, prípadne sa vnímajú ako príčina rozvratu rodičovského vzťahu. U mladších detí pretrvávajúce napätie medzi rodičmi negatívne ovplyvňuje vývin mozgu, spánkový režim, objavujú sa regresné prejavy (strata už naučených zručností), plačlivosť, strach z opustenia, záchvaty zlosti či dochádza ku psychosomatizácii u dieťaťa (bolesti hlavy, brucha, pocity na zvracanie a pod.). Staršie deti, ktoré sú súčasťou rodičovského konfliktu, môžu dosahovať slabšie študijné výsledky, objavujú sa poruchy správania, zhoršená psychická pohoda (úzkosti, depresie, sebapoškodzovanie), ako aj neschopnosť budovať a udržať vzťahy.
Emocionálny a sociálny vývin detí ohrozuje nielen konfliktná atmosféra v rodine, ale aj tzv. tichá domácnosť, kedy rodičia medzi sebou nekomunikujú a navzájom sa ignorujú.
Aby sme dieťaťu pomohli zvládnuť náročnú situáciu spojenú s rozchodom/rozvodom rodičov, a minimalizovali jej následky, je dôležité:
- eliminovať vťahovanie dieťaťa do problémov a konfliktov medzi rodičmi
- snažiť sa pred deťmi tlmiť svoje silné emócie – hnev, agresivitu, žiarlivosť, plač, pocit bezmocnosti
- snažiť sa o dôslednosť vo výchove a uvedomenie si, že dieťa má právo na oboch rodičov
- správať sa slušne a s rešpektom k druhému rodičovi
- byť schopný vnímať a reagovať na potreby dieťaťa a jeho volania o pomoc
- sprostredkovať mu dostatok emocionálnej opory
- dokázať obmedziť niektoré svoje potreby v prospech dieťaťa
- zabezpečiť dieťaťu pocit bezpečia a otvorenosť v komunikácii.
Následky konfliktného vzťahu rodičov na dieťa sú tým väčšie, hlbšie a trvalejšie, čím dlhšie napätie a nezhody medzi rodičmi pretrvávajú.
Ak u dieťaťa spozorujete závažnejšie zmeny v jeho správaní, alebo ak máte akékoľvek obavy o tom, aké následky môže dlhodobý rodičovský konflikt zanechať na jeho živote, neváhajte vyhľadať pomoc odborníkov.
V prípade, že Vás téma zaujala, odporúčam siahnuť po knihe Romany Rogalewiczovej: Dítě v rodičovském konfliktu (Jak zůstat dobrým rodičem i po rozvodu) vydavateľstva Leges (2019).
Mgr. Mária Laššáková, psychologička pôsobiaca v Detskom krízovom centre Náruč
V závere Vám ponúkame „20 prosieb detí na svojich rozvádzajúcich sa rodičov“, ktoré spracovala nemecká spisovateľka detskej literatúry a uznávaná psychologička Dr. Karin Jäckel. Predstavuje zhrnutie toho, čo by chceli deti odkázať svojim rozchádzajúcim/rozvádzajúcim sa rodičom:
