Pocity viny: Kto je zodpovedný za sexuálne zneužívanie?
Sexuálne zneužívanie je pre dieťa traumatickou skúsenosťou, ktorá sa v 70 – 80% odohráva v blízkych a dôverných vzťahoch dieťaťa. Podozrenie, že sa dieťa stalo obeťou sexuálneho zneužívania, často spúšťa u ľudí rôzne reakcie:
- Je to naozaj pravda? Nevymyslel/a si to?
- Prečo to hovorí až teraz?
- Prečo sa nebránil/a? Prečo nič neurobil/a?
- Nevyzerá, že by mal/a nejaké ťažkosti.
- Vždy bol/a problémové dieťa, určite mu chce zle …
- To je taký dobrý človek, on by nikdy nikomu neublížil …
Ide o časté reakcie založené na mylných presvedčeniach – mýtoch o sexuálnom zneužívaní a taktiež o mylných predstavách o tom, ako by sa mala prejavovať „správna obeť“.
Podobné reakcie bezprostredného i širšieho okolia môžu zároveň ospravedlňovať páchateľa a neoprávnene obviňovať obeť!
U obetí sexuálneho zneužívania prispievajú k zvýrazneniu pocitov viny a zodpovednosti za skutok, vedú k druhotnej viktimizácii a sťažujú uzdravenie. Doc. Slávka Karkošková vo svojej knihe Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami (2014) uvádza, že sexuálne zneužívanie detí „má neuveriteľný potenciál deformovať vnímanie reality: ten, kto nie je vinný (obeť), sa cíti ako vinník“ (s. 13).
Prečo obete sexuálneho zneužívania môžu cítiť vinu?
- Častým dôvodom je reakcia zmrznutia. Obeť má pocit, že sa mala brániť, že mohla zneužívanie zastaviť. ALE: Reakciu zmrznutia si nevyberáme, nabieha inštinktívne. Ide o jednu z troch automatických obranných reakcií, ktoré nám slúžia na prežitie: útek, boj alebo zmrznutie/tzv. „mŕtvy chrobák“. Zmrznutie často prichádza vtedy, keď útek a boj nie sú možné.
2. Dieťa pociťovalo sexuálne vzrušenie. Môže veriť slovám páchateľa, že sa mu zneužívanie páčilo. ALE: Ide o fyziologickú reakciu organizmu, nad ktorou človek nemá kontrolu.
3. Zneužívanie je v rozpore s morálnymi hodnotami vštepovanými výchovou alebo náboženskou vierou. ALE: Páchateľ často zneužíva dôveru dieťaťa a tieto hodnoty zámerne prekrúca, čím v ňom vyvoláva pocit, že morálne zlyhalo ono, a nie dospelý.
4. Dieťa môže pochybovať, či sú jeho pocity alebo spomienky skutočné, môže ich vytesňovať z vedomia disociáciou – obranným mechanizmom. ALE: Neschopnosť cítiť alebo popísať traumu neznamená, že sa skutok nestal.
5. Dieťa odhalením páchateľa stráca blízky vzťah a vzťahovú väzbu. Napriek tomu, že „zradu vo vzťahu“ spôsobil dospelý zneužitím dieťaťa (Karkošková, 2014), dieťa ohrozuje tento vzťah odhalením zneužitia. Často pociťuje vinu za to, že je páchateľ stíhaný, odsúdený, potrestaný. ALE: Zodpovednosť za „zradu vo vzťahu“ nesie páchateľ.
6. Dieťa cíti vinu za to, že ohrozuje iné blízke osoby, zvlášť ak sa tým páchateľ vyhráža, alebo je páchateľ z blízkej rodiny a rodina sa nepostaví na stranu dieťaťa. ALE: Dieťa má právo byť v bezpečí a dospelí by mali jeho bezpečie garantovať.
7. Dieťa vníma páchateľa ako obľúbeného a dôležitého v spoločnosti. Môže cítiť sociálny tlak a manipuláciu, nedôveru okolia voči sebe. ALE: Pozitívne správanie človeka v sociálnych situáciách neznamená, že ten istý človek nemohol v súkromí ublížiť dieťaťu.
8. Dieťa sa cíti ako spoluvinník ak uchovávalo tajomstvo, prijalo darček, výhodu, náklonnosť. Ide o častú manipuláciu, ktorou si páchateľ zabezpečuje mlčanie dieťaťa. ALE: Dieťa si zneužívanie nevybralo.
Nezabudnime, že za sexuálne zneužívanie je vždy zodpovedný dospelý páchateľ, nikdy nie dieťa! Ak sa v takejto situácii dokážeme postaviť za dieťa, ak uznáme jeho pocity a potvrdíme, že konanie dospelého nebolo v poriadku, pomôžeme tým dieťaťu správne pomenovať realitu a poskytneme mu emočnú podporu, ktorá je kľúčová pre následné uzdravenie.
Použitá odborná literatúra: Karkošková, S. 2014. OBETE SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA DETÍ MEDZI NAMI. Veľký Šariš: Ascend, 2014. ISBN: 978-80-971470-1-3.
Mgr. Jana Končelíková, psychologička a vedúca Detského advokačného centra Náruč
