Keď ticho bolí: Prečo deti o násilí mlčia?
Tento článok je o pochopení detského strachu, pocitu viny a mechanizmov, ktoré bránia dieťaťu požiadať o pomoc. (2 minúty čítania)
Väčšina z nás si pod pojmom násilie predstaví fyzický útok, ktorý na tele zanecháva viditeľné stopy. Čo sa však deje v prípadoch, keď násilie zasahuje tie najzraniteľnejšie a najmenej viditeľné oblasti – integritu dieťaťa, jeho psychiku a duševné zdravie? V takých prípadoch je bolesť detí hlboká, no navonok neviditeľná. Mnohí sa pýtajú: „Prečo to nepovedalo skôr?“ Odpoveď je zložitá, no kľúčová pre poskytnutie pomoci.
Bariéry, ktoré dieťaťu bránia prehovoriť:
Nedostatočný pocit bezpečia: Kým dieťa nenadobudne pocit absolútneho bezpečia, je len málo pravdepodobné, že sa zdôverí. Ak v minulosti na jeho potreby nikto adekvátne nereagoval, volí mlčanie ako mechanizmus prežitia.
Konflikt lojality: Ak násilie pácha blízka osoba, na ktorej je dieťa existenčne a citovo závislé, ocitá sa v pasci. Prežíva bolesť, no zároveň sa bojí straty vzťahu. V detskom svete často platí kruté pravidlo: „Lepší ubližujúci rodič, ako žiaden rodič.“
Strach z následkov: Pocit strachu je paralyzujúci. Dieťa sa môže báť reakcie okolia, trestu alebo toho, že svojím priznaním „rozbije rodinu“. Strach z neznámeho, čo príde po odhalení tajomstva, býva silnejší než bolesť z násilia.
Predchádzajúce nevydarené pokusy: Deti málokedy vyjdú s pravdou hneď. Často skúšajú svoje okolie „testovacími príbehmi“ o kamarátoch alebo zástupnými problémami. Ak sa vtedy stretnú s nezáujmom, bagatelizovaním či obviňovaním, ich ochota hľadať pomoc postupne zaniká.
Pocity viny a prevzatie zodpovednosti: Násilné správanie dospelých je deťom často prezentované ako dôsledok ich „neposlušnosti“. Pri sexuálnom násilí sa zas využívajú sofistikované formy manipulácie. Dieťa následne preberá zodpovednosť za činy dospelých. Tieto deštruktívne pocity viny sú jednou z najväčších prekážok pri hľadaní pomoci!
Ochromujúce pocity hanby: Najmä pri sexuálnom násilí zažívajú deti hlbokú hanbu. Tento pocit narúša ich sebahodnotu, integritu a pôsobí na deti priam ochromujúco.
Normalizácia násilia: Ak dieťa v násilí vyrastá, považuje ho za normu. Nemá porovnanie so zdravým prostredím a nedokáže identifikovať, že to, čo zažíva, je nebezpečné a nesprávne.
Pochopenie týchto mechanizmov je prvým krokom k tomu, aby sme deťom dokázali skutočne načúvať. V prípadoch, kedy deti naberú odvahu o násilí hovoriť, je kľúčová naša reakcia.
Prečítajte si tiež:
- Ako viesť rozhovor s dieťaťom, ktoré sa zdôveruje o násilí?
- Mýty a fakty o sexuálnom zneužívaní detí
- Prevencia zneužívnia a týrania detí
Mgr. Kamila Mraffková, psychologička, Detské advokačné centrum Náruč
Očami sociálnej pracovníčky: Nielen strecha nad hlavou
Úvodom stručne predstavím Detské krízové centrum Náruč – sme pobytové zariadenie, ktoré vykonáva špecializovaný program pre týrané, zanedbávané alebo sexuálne zneužívané deti. Deti sa do centra nedostávajú len preto, že rodinné prostredie „nefungovalo“, ale aj z dôvodu, že boli ohrozené blízkym okolím, ktoré negatívne ovplyvňovalo ich prežívanie a vývin. Preto bolo nevyhnutné poskytnúť dieťaťu odbornú pomoc mimo jeho pôvodného domova.
Keď sa povie zariadenie pre deti, mnohí si predstavia bezpečné miesto, kde majú zabezpečené základné potreby. V skutočnosti je to však oveľa viac než len strecha nad hlavou. Je to priestor, kde deti prichádzajú s vlastnými príbehmi – plné neistoty a otázok, na ktoré nemajú odpovede. Ako sociálna pracovníčka sa stávam súčasťou ich príbehu. Moja práca nie je len o riešení situácií „na papieri“, ale najmä o budovaní vzťahu. Dieťa nepotrebuje len pomoc, potrebuje niekoho, komu môže opäť začať veriť.
Každý deň je iný. Niekedy ide o rozhovory s dieťaťom, ktorému pomáham pochopiť, prečo nemôže byť doma. Inokedy riešim komunikáciu s rodinou, školou, inštitúciami, políciou alebo inými odborníkmi. Deti si so sebou prinášajú skúsenosti, ktoré ovplyvňujú ich správanie. Niekedy reagujú hnevom, uzatvorením sa alebo nedôverou. V takých chvíľach nejde o rýchlu nápravu, ale o snahu pochopiť, čo za tým stojí, a ako s tým pracovať.
Sú dni, keď si človek uvedomí, aký veľký význam majú aj malé veci
Na otázku, ktorú som položila deťom: „V čom ti pomohol pobyt v Náručí?“, jedna z odpovedí bola, že mohli pravidelne chodiť do školy! Pre niekoho samozrejmosť, pre iného zásadná zmena v živote.
Ďalšie dieťa bolo hrdé a vďačné, že ho teta (tak deti volajú vychovávateľky) naučila pliesť náramky. Preň to bol prvý pocit, že niečo dokáže.
A potom sú chvíle, keď dieťa povie, že je preň dôležité, že ho niekto vypočuje a berie vážne, aj vtedy, keď sa mu nedarí alebo poruší pravidlá.
Dôležitou súčasťou mojej práce je aj spolupráca s rodinou
Ak je to možné, hľadáme spoločne cesty, ako obnoviť narušené vzťahy a vytvoriť podmienky, aby sa dieťa mohlo vrátiť do svojho prirodzeného prostredia. Nie vždy je to jednoduché a nie vždy sa to podarí, ale je to smer, ktorým sa snažíme ísť. Do tejto práce však patria aj náročné situácie, keď čelíme vyhrážkam alebo sťažnostiam. Často prichádzajú v čase, keď sú rodičia alebo blízki pod veľkým tlakom, v strachu či bezmocnosti. Vtedy sa stáva, že sa hnev a frustrácia obrátia smerom k nám – pomáhajúcim odborníkom. Snažíme sa tieto situácie vnímať s porozumením, no zároveň zostať pevní vo svojej úlohe.
Pre mňa sú najťažšie situácie, keď sa dieťa odmieta vrátiť domov,…
… pretože stratilo dôveru prostredia, v ktorom vyrastalo, ale najviac, keď sa dieťaťu nedostane spravodlivosti za to, čo sa mu stalo – keď skutok alebo správanie dospelého nenaplnilo ani minimálnu skutkovú podstatu, resp. dospelý zaň nenesie žiadne dôsledky. Dieťa si v takomto prípade – medzi riadkami – odnáša odkaz, že takéto správanie je v poriadku. Je to preň mätúce, lebo vie, čo prežilo, ale nemá pocit, že by to niekto naozaj pomenoval alebo uznal. V takých chvíľach zostávame pri ňom: pomáhame mu pochopiť, že ono samo nie je chyba. Že to, čo zažilo, ho nedefinuje. A že má svoju hodnotu, jedinečnosť. Našou úlohou je pomenovávať veci otvorene a stáť na strane dieťaťa bez unáhlených záverov. Popri individuálnej práci s dieťaťom v našom krízovom centre majú svoje miesto aj spoločné aktivity, tvorivé činnosti a rozhovory. Pomáhajú deťom zažiť pocit prijatia a bezpečia. Práve v týchto momentoch sa často ukazuje, že aj malé zmeny majú veľký význam.
Bezpečný prístav pre pocity aj názory
Deťom v Náručí dávame priestor na sebarealizáciu, vytvárame miesto s pravidlami, ktoré si paradoxne prenášajú do svojich domovov. Na spoločných komunitách dostávajú možnosť vyjadriť svoje pocity, niekedy návrhy, ale aj nesúhlas. Je to stretnutie detí a pracovníkov centra, kde spoločne zdieľame úspechy detí, povzbudenia, motivácie do plnenia svojich povinností. Deti v našom detskom krízovom centre sú ako každé iné: majú svoje sny, plány aj povinnosti. Našou úlohou je im vytvoriť podmienky, aby si tieto povinnosti plnili bez strachu z následkov zo zlyhania. Samozrejme, že aj u nás sa občas stane, že majú milión výhovoriek; prišli neskoro zo školy, lebo zmeškali autobus; práve dnes sa nemajú nič učiť atď. 😉
Táto práca nekončí zatvorením dverí na kancelárii, …
… niekedy zotrvačnosťou končia pracovné myšlienky u mňa doma 🛋️ Beriem to ako súčasť práce, ktorá sa dotýka ľudských príbehov a verím, že má zmysel. Každý posun v príbehu, aj ten najmenší, je dôležitý.
A pre mňa osobne sú najdôležitejšie chvíle, keď dieťa začne veriť, že jeho život môže byť iný.
Mgr. Denisa Pivková, sociálna pracovníčka v Detskom krízovom centre Náruč
Príbehy dočasnosti: Život profesionálnej náhradnej mamy
Život profesionálneho náhradného rodiča je plný začiatkov, ale aj koncov. Každé dieťa, ktoré prichádza do rodiny, je iné, má vlastný príbeh a odchádza s kúskom srdca toho, kto mu poskytol bezpečie. Sú to „rodičia“, ktorí i napriek dočasnosti dokážu zmeniť budúcnosť dieťaťa. Text poodhaľuje cestu dvoch profesionálnych náhradných mám z nášho Detského krízového centra Náruč.
Elenka: Myšlienka, ktorá zrela 20 rokov
Myšlienka pracovať s deťmi v domácom prostredí vo mne zrela takmer 20 rokov. Oslovila ma najmä práca OZ Návrat. Nezabudnuteľným vzorom sa pre mňa stala i rodina z hospicu, kde som praxovala, ktorá so svojimi desiatimi deťmi (vlastnými aj prijatými) vracala dôstojnosť osamelým ľuďom. Ich domov bol oázou pokoja, kde vďaka profesionalite rodičov a vzájomnej blízkosti vládla absolútna pohoda. Vidieť túto súhru a šťastné oči detí bol moment, kedy som pochopila, že práca s deťmi v domácom prostredí je mojím poslaním.
Druhý silný moment bolo stretnutie s pani Stelou v zahraničí. Mala takmer 80 rokov a u nej v rodine sa počas jej života vystriedalo 100 detí. Veľmi som ju obdivovala.
Vedela som však, že na túto prácu musíme byť dvaja. Až keď som si našla partnera, ktorý ma v tejto myšlienke podporil, pustila som sa do práce. Našla som kurz pre náhradných profesionálnych rodičov, prišiel však COVID, tak sa plány o dva roky posunuli. V roku 2022 sme prijali prvé dieťa. Doteraz u nás bolo 6 detí vo veku do 6 rokov.
„Prvý mesiac je vždy náročný. Deti niekedy skúšajú, čo všetko sme ochotní tolerovať, a potom začína ‘čas pohody’. Deti sa upokoja, začnú sa usmievať a doslova ‘kvitnú’.“
U detí, ktoré prešli traumami, je starostlivosť náročnejšia (nočné desy, agresia). Keďže ide o deti s CAN syndrómom (syndróm týraného dieťaťa), je taký prejav očakávaný. Pomáha nám odborný tím Náruče – sociálna pracovníčka a psychologička. Mojím cieľom je, aby dieťa u nás našlo bezpečie a uverilo, že svet je krásne miesto na žitie. Svoje rozhodnutie s manželom neľutujeme. Práca je krásna, i keď náročná zároveň.
Ivetka: Splnený sen po päťdesiatke
Volám sa Iveta a mám 58 rokov. Pochádzam z učiteľskej rodiny, takže práca s deťmi mi bola blízka. V 90-tych rokoch ma motivovali prvé reportáže o náhradnom rodičovstve. Neskôr sa nám po 16 rokoch narodil druhý syn, ktorý mal komunikačné problémy. Dôslednou prácou som ho „vypiplala“ a tohto roku maturuje.
Pred dovŕšením 50-tky som si povedala, že je čas splniť si svoj sen. Chcela som pomôcť deťom zahojiť ich „ubolené dušičky“ a aspoň na malú chvíľu s nimi preplávať na pokojnejší ostrov bez chaosu.
Teraz si sen plním už ôsmy rok. Súčasťou našej domácnosti bolo 22 detí.
Realitou sú:
- ťažké a rýchle rozhodnutia,
- nočné obavy a vnútorné dilemy,
- sila vytvárania väzieb,
- ale aj neľahké lúčenia.
Aj napriek vedomiu, že je to len na určitý čas, ma táto práca stále napĺňa. Tieto deti sú prínosom aj pre moju rodinu a pomáhajú nám byť lepšími ľuďmi.
Čo dodať na záver?
Téma profesionálneho náhradného rodičovstva je najmä o ľudskosti a schopnosti dávať lásku. Neznamená to byť dokonalým rodičom, ale byť prítomným. Nejde o to nahradiť dieťaťu rodičov, ale na určitý čas stáť pri ňom.
Niekedy stačí jedna žena, či muž, jeden domov a rozhodnutie, aby sa život dieťaťa začal uberať novým smerom. Ak vo vás táto myšlienka rezonuje, možno je to tiché pozvanie nájsť si svoju cestu.
Viac o práci profesionálnych náhradných rodičoch v našom Detskom krízovom centre sa dozviete TU.
Au, to bolí! Fyzické tresty vs. výchova
Diskusia o fyzických trestoch v rámci výchovy patrí k témam, ktoré v slovenskej spoločnosti opakovane vyvolávajú silné emócie a polarizujú spoločnosť. Zástancovia fyzických trestov často argumentujú ich rýchlou účinnosťou, schopnosťou udržať autoritu rodiča a nastaviť jasné hranice. Opierajú sa pritom o vlastnú skúsenosť či tradíciu často argumentujúc typickou vetou: „Aj mňa bili a vyrástol som.“ Zdôrazňujú, že mierne telesné napomenutie podľa nich nemožno považovať za násilie, ale za legitímny výchovný prostriedok.
Na druhej strane odborníci upozorňujú na riziká a dlhodobé negatívne dôsledky fyzického trestania. Viaceré výskumy potvrdzujú, že z dlhodobého hľadiska je tento prístup neefektívny. Nielenže neprispieva k trvalému zvýšeniu disciplíny či zmene správania, ale s pribúdajúcim vekom dieťaťa jeho účinnosť ešte klesá. Navyše môže viesť k negatívnym fyzickým aj psychickým následkom.
Výchova ako proces
Výchovu je potrebné vnímať ako dlhodobý a komplexný proces formovania osobnosti dieťaťa. Cieľom výchovy by nemalo byť len zabezpečenie poslušnosti a disciplíny, ale predovšetkým rozvíjať schopnosť samostatného rozhodovania, empatie a zodpovednosti. Cieľom výchovy dieťaťa v rodine je pripraviť ho na samostatný, zodpovedný a hodnotovo ukotvený život v spoločnosti. Zároveň ide o vytváranie pocitu bezpečia, dôvery a podpory, v ktorom sa dieťa učí chápať seba aj druhých. Odmeny a tresty prirodzenie patria medzi výchovné prostriedky – ide však o to, akým spôsobom sú používané.
Odmenu by mal rodič používať tak, aby dieťa získalo jasnú spätnú väzbu o tom, že jeho správne konanie je ocenené. Takýto zážitok dieťaťu poskytuje pozitívny vnútorný pocit, ktorý má prirodzenú motiváciu opakovať, čím sa posilňuje žiaduce správanie.
Trest by mal slúžiť výlučne ako nástroj korekcie nevhodného správania a zabrániť upevneniu nežiaducich návykov.
Z toho vyplýva, že vo výchove by mali prevládať odmeny, zatiaľ čo tresty by mali byť využívané len na opravu chýb.
Ak je použitie trestu nevyhnutné, musí spĺňať základné kritériá: byť spravodlivý, zrozumiteľný, primeraný a včasný, pričom nesmie narúšať dôstojnosť dieťaťa. Zároveň by mal mať aj očistný účinok, teda smerovať k odpusteniu a uzavretiu previnenia.
Fyzický trest tieto kritériá nespĺňa. Namiesto vysvetlenia dôsledkov správania posiela jednoduchý signál: „Silnejší má pravdu.“ Dieťa sa tak učí, že konflikty je možné riešiť silou, nie komunikáciou, čo môže mať negatívny vplyv na jeho budúce sociálne a emočné správanie.
Dopady na psychiku dieťaťa
Výskumy dlhodobo poukazujú, že fyzické tresty môžu mať negatívny vplyv na emocionálny a sociálny vývin detí. Medzi najčastejšie patria:
- Zvýšená agresivita a sklony k násilnému správaniu.
- Znížená sebaúcta a pocity neistoty.
- Narušený vzťah k rodičom.
- Vyššie riziko úzkosti a depresie.
Dieťa nevníma fyzický trest izolovane, vníma ho v kontexte vzťahu s rodičom. Ak osoba, ktorá má byť zdrojom bezpečia, spôsobuje strach a bolesť, vzniká vnútorný konflikt, ktorý môže mať dlhodobé následky.
Európsky trend: Zákaz fyzických trestov
V mnohých krajinách sveta, najmä v Európe, došlo k legislatívnemu zákazu fyzických trestov vo výchove detí. Priekopníkmi boli škandinávske krajiny – napríklad Švédsko uzákonilo zákaz fyzických trestov už v roku 1979.
S účinnosťou od roku 2026 sa pridala k týmto krajinám aj Česká republika. Slovensko tak zostáva jednou z posledných krajín EU, ktoré takýto komplexný zákaz nemajú. Aj keď právny rámec chráni deti pred týraním či zneužívaním, explicitný zákaz fyzických trestov vo výchove stále chýba. Telesné tresty tak zostávajú spoločensky čiastočne tolerované. Zákaz fyzických trestov by preto nebol len právnym opatrením, ale aj jasným signálom spoločnosti, že násilie v akejkoľvek podobe nemá miesto ani vo výchove. Tento krok by mal vychádzať z presvedčenia, že ochrana dôstojnosti dieťaťa musí byť rovnako silná ako ochrana dospelého človeka. Ak takéto správanie netolerujeme medzi dospelými, prečo by sme ho mali tolerovať u detí?
Jenou z najťažších otázok zostáva určiť, kde presne sa nachádza hranica medzi „prípustným trestom“ a násilím. Je udretie po zadku ešte výchovný prostriedok, alebo už zásah do integrity dieťaťa? Odborný konsenzus sa čoraz viac prikláňa k názoru, že akýkoľvek fyzický trest predstavuje riziko prekročenia tejto hranice. Problémom totiž nie je len intenzita, ale samotný princíp – použitie fyzickej sily bezpečnou osobou ako nástroj výchovy.
Moderné prístupy vo výchove zdôrazňujú význam rešpektujúcej komunikácie, nastavovania jasných hraníc a dôslednosti bez použitia násilia. To neznamená absenciu pravidiel či autority, ale ich budovanie na základe dôvery, nie strachu.
Problematika fyzických trestoch vo výchove by nemala byť len otázkou legislatívy, ale najmä hodnotového nastavenia celej spoločnosti. Tenká hranica medzi fyzickým trestom a násilím si vyžaduje citlivý prístup, otvorenú diskusiu a ochotu meniť zaužívané vzorce správania. Pretože spôsob, akým dnes na Slovensku vychovávame deti, formuje slovenskú spoločnosť zajtrajška.
Mgr. Zuzana Blahutiaková, špeciálna pedagogička a zároveň i vychovávateľka v programe Detského krízového centra Náruč „Aby deti nemuseli odísť z rodiny“
Aj muži bývajú obeťami domáceho násilia: Prelomme ticho a mýty
Väčšinou sa o domácom násilí píše a nahliada naň cez optiku početnejších ženských obetí, čo môže deformovať vnímanie tohto problému ako čisto ženského. Realita je však iná: Partnerské a domáce násilie zažívajú aj muži. V našej spoločnosti je táto téma stále zaťažená hrubou vrstvou ticha a predsudkov, ktoré mužským obetiam bránia vyhľadať pomoc.
Čo hovoria fakty a výskumy na Slovensku?
Podľa Reprezentatívneho prieskumu domáceho násilia na Slovensku (2017)1 sú čísla alarmujúce:
- Približne 1/4 mužov na Slovensku má po dosiahnutí veku 15 rokov osobnú skúsenosť s domácim alebo partnerským násilím.
- Skúsenosť s násilím po dosiahnutí veku 15 rokov majú muži a ženy v takmer rovnakej miere – 26 % žien a 25 % mužov. Čiže: Každý štvrtý muž vo veku 18 až 65 rokov zažil aspoň raz násilné správanie od blízkeho člena domácnosti.
- Výskyt násilia u mužov s rastúcim vekom klesá len veľmi mierne.
- Fyzická agresia počas detstva mala u mužov dokonca vyšší výskyt než u žien.
Hoci celosvetové trendy naznačujú, že partnerské násilie zažívajú vo výraznej miere viac ženy, vyššie uvedený prieskum ukazuje, že ho na Slovensku zažilo 9 % mužov, čo rozhodne nie je zanedbateľné číslo.
Tieto zistenia potvrdzujú aj širšie európske dáta. Agentúra EÚ pre základné práva (FRA) vo svojich prieskumoch uvádza, že muži v domácom prostredí tvoria síce menšinu obetí, ale ich podiel sa pohybuje v rozmedzí 15 % až 25 % v závislosti od krajiny. Dáta FRA2 potvrdzujú i európsky trend, že muži-obete hlásia oveľa vyššiu mieru psychického nátlaku a prenasledovania (stalkingu) než fyzického násilia.
Európske štúdie navyše zdôrazňujú fenomén „vzájomnej agresie“ (situational couple violence), kde dochádza k násiliu z oboch strán v dôsledku nezvládnutých konfliktov, čo je odlišný model od patriarchálneho útlaku, na ktorý sa sústredili staršie výskumy.
Najčastejšie mýty vs. realita
Mýtus: „Muž sa predsa dokáže fyzicky ubrániť“
Toto je najrozšírenejšia predstava, ktorá predpokladá, že násilie je len o hrubej sile. Domáce násilie však nie je bitka v krčme! Je to systém moci a kontroly. Ide o konflikt s nerovnovážnym stavom, kde má jeden z partnerov výrazne „navrch“ – či už je silnejší, má peniaze, alebo je výrečnejší.
Mýtus: „Psychické násilie nie je skutočné násilie“
To, že u mužov dominuje psychické týranie, neznamená, že je menej deštruktívne. Medzi časté prejavy patrí:
- Podrobná kontrola trávenia času a denných aktivít (u žien a mužov je približne rovnaký % výskyt).
- Znevažovanie muža pred návštevami či známymi: „jeho názor si nevšímajte“, „on tomu aj tak nerozumie“ alebo „keby si radšej viac domov doniesol“.
Mýtus: „Muž, ktorý si to nechá, nie je skutočný chlap“
Tradičné pohľady ako „Chlapi neplačú!“ alebo „Nebuď baba!“ vytvárajú silný tlak na mužské ego. Muž sa potom bojí priznať utrpenie, lebo sa obáva výsmechu a toho, že mu nikto neuverí. Prežívanie násilia však nemá nič spoločné s maskulinitou – obeťou sa môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na svaly či príjem.
Násilie ako dedičstvo a jeho dopady
S násilím sa často stretávame už v ranom veku. Deti, ktoré videli otca agresívneho k mame, alebo mamu ponižujúcu otca, si tieto vzorce nesú do dospelosti. Znevažovanie a zosmiešňovanie v škole či doma významne narúša identitu muža už v detskom veku.
„Každý si myslí, že jemu sa to stať nemôže. Lenže zrazu zistíte, že sa to týka každého, lebo všetci máme krehkú psychiku, ktorá má svoje limity.“
Ak je človek dlhodobo „tlačený do kúta“, môže to viesť až k skratovým reakciám – násiliu namierenému voči sebe (pokus o samovraždu) alebo voči pôvodcovi násilia v snahe zbaviť sa neznesiteľného tlaku.
Pomoc je tu pre všetkých
Predstava, že poradne a linky pomoci sú len pre ženy, je ďalším mýtom. Hoci ich na Slovensku nie je dostatok, existujú organizácie, ktoré pomáhajú všetkým obetiam bez rozdielu. Napríklad v rokoch 2022 až 2025 tvorili v našom Poradenskom centre Náruč Čadca muži priemerne 17% klientely.
Nebuďme k násiliu ľahostajní
Tolerovanie násilia má dopad na celé generácie. Ak o násilí viete a nič neurobíte, stávate sa zaň spoluzodpovednými.
Ak ste obeťou, pamätajte: Vyhľadať pomoc nie je slabosť, ale cesta k záchrane seba samého!
Mgr. Róbert Braciník, psychológ, výkonný riaditeľ OZ Náruč – Pomoc deťom v kríze a Mgr. Martin Hlavatý, vychovávateľ, DKC Náruč
Zdroje:
- Filadelfiová, J., Gerbery, D., Vittek, J. (2017). Reprezentatívny prieskum domáceho násilia na Slovensku. Viac na https://www.zastavmenasilie.gov.sk/wp-content/uploads/2025/05/VYSKUM_Pramenna-publikacia_Reprezentativny-vyskum-o-DN.pdf ↩︎
- Crime, safety and victims’ rights – Fundamental Rights Survey (2021). Viac na https://fra.europa.eu/en/publication/2021/fundamental-rights-survey-crime ↩︎
Doplnenie pod čiarou:
Agentúra EÚ pre základné práva (FRA) realizovala v roku 2014 jeden z najväčších prieskumov o násilí na ženách, no v posledných rokoch (najmä v rámci prieskumov o základných právach – Fundamental Rights Survey) zbiera dáta od oboch pohlaví.
- Zistenia: Dáta ukazujú, že muži sú v EÚ častejšie obeťami násilia na verejných priestranstvách a od cudzích osôb, no v domácom prostredí tvoria signifikantnú menšinu (približne 15 % až 25 % v závislosti od krajiny a typu násilia).
- Fyzické vs. Psychické: FRA potvrdzuje európsky trend, že muži-obete hlásia oveľa vyššiu mieru psychického nátlaku a prenasledovania (stalkingu) než fyzického násilia.
Eurobarometer (Rodovo podmienené násilie) – Special Eurobarometer 449: Gender-based violence (2016): Prieskumy Eurobarometra sa pýtajú občanov EÚ na ich vnímanie násilia a postoje (nie sú to štatistiky o obetiach):
- Vnímanie verejnosťou: Len 29 % respondentov v celej EÚ si myslí, že domáce násilie na mužoch je v ich krajine bežné (v porovnaní so 74 % pri násilí na ženách). Na Slovensku vníma tento problém ako bežný len 13 % opýtaných. Zaujímavým zistením je, že v krajinách ako Švédsko, Dánsko či Holandsko je povedomie o násilí na mužoch vyššie než v strednej a východnej Európe.
- Spoločenská stigma: Eurobarometer poukazuje na to, že v celej EÚ pretrváva presvedčenie, že muži by mali byť schopní násilie „zvládnuť“, čo vedie k ich nízkej ochote nahlasovať incidenty polícii (tzv. dark figure – nenahlásená kriminalita).
Ako (ne)vyzerá obeť: Búranie mýtov o domácom násilí
V našej organizácii sa denne stretávame s hlboko zakorenenými predstavami o tom, ako by sa mala obeť domáceho násilia správať, ako by mala vyzerať či pôsobiť. Tieto očakávania spoločnosti, inštitúcií, rôznych profesionálov aj blízkeho okolia sú však často postavené na mýtoch, ktoré obetiam reálne ubližujú.
Pasca „logického“ očakávania
Mnohým sa zdá logické, že ak niekto zažíva násilie, mal by agresora opustiť, brániť sa a nahlásiť to na polícii. Realita je však omnoho zložitejšia. Obete často:
- Ospravedlňujú agresora a dávajú mu opakovane ďalšie (a ďalšie) šance
- Zostávajú vo vzťahu v nádeji, že zachovajú deťom rodinu a sebe manžela
- Odmietajú trestné oznámenia či lekárske ošetrenia zo strachu alebo hanby
- Boja sa sociálnej izolácie („Čo na to povie okolie?!“)
Je dôležité pochopiť, že neexistuje „správna“ reakcia na násilie. Každý človek prežíva násilie inak. Ak obeť nespĺňa našu stereotypnú predstavu, neznamená to, že nie je obeťou.
Prečo obete nekonajú tak, ako očakávame?
Proces pomoci často sťažuje nepochopenie okolia a mýty o partnerských vzťahoch. Obete sa mnohokrát stretávajú s bagatelizovaním ich prežívania, čo vedie k ich opätovnému poškodzovaniu (sekundárna viktimizácia).
Hlavné bariéry pri hľadaní pomoci:
- Psychologické faktory: hanba, sebaobviňovanie, obrovský strach a nízke sebavedomie pod neustálym tlakom
- Ekonomická závislosť: nedostatok financií na nové bývanie a strach zo straty zamestnania
- Inštitucionálne prekážky: negatívne skúsenosti s políciou, nedostatok dôkazov, slabá právna ochrana či dlhotrvajúce súdne konania
- Stratégia prežitia: mnohé ženy si vypočítajú, že zostať pri agresorovi je momentálne menej rizikové, než pokus o útek/odchod, pri ktorom sa násilie často stupňuje.
Často musí prísť až k „poslednej kvapke“ – ťažkému zraneniu, napadnutiu v tehotenstve, ohrozeniu detí, závislostiam agresora (alkohol, drogy, gambling) alebo priamym prosbám detí, ktoré matku prosia, aby sa rozviedla, samovražedným úmyslom či napríklad i exekúciám – aby obeť našla silu odísť.
Mýtus o „typickej“ obeti: Modriny nie sú podmienkou
Médiá nám často predkladajú obraz obete ako submisívnej, utrápenej ženy s viditeľnými modrinami. Skutočnosť je však iná:
- Neviditeľné rany: mnohí agresori sú rafinovaní – útočia na miesta, kde prípadné poranenia nie je vidno, alebo obeť izolujú, kým sa rany nezahoja
- Psychické násilie: rany na duši sú často vnímané ako horšie než tie fyzické, hoci sa dokazujú omnoho ťažšie
- Maska úspechu: obeťami môžu byť aj navonok silné, sebavedomé a úspešné ženy. Svoju bolesť skrývajú pod maskou, aby chránili deti a vyhli sa hanbe pred okolím.
- Šarmantný agresor: páchatelia bývajú v spoločnosti nezriedka uznávaní, pozorní a šarmantní. Argumentujú tým, že „keby jej bolo zle, odišla by“. Za zatvorenými dverami sú však majetnícki a žiarliví.
Keď sa obeť bráni, stáva sa „vinníkom“
Paradoxne, ak žena pod tlakom zareaguje krikom, vulgarizmom alebo fyzickou obranou, často sa to použije proti nej. Okolie to vyhodnotí tak, že „sa vie ozvať“, a preto jej dlhodobé utrpenie zľahčuje. Je to však prirodzená reakcia organizmu v kríze – niekto zamrzne, niekto utečie a niekto zaútočí v rámci sebaobrany.
Násilie nemá hranice
Domáce násilie sa deje bez ohľadu na pohlavie, vzdelanie, vek či sociálnu vrstvu. Má rôzne podoby: fyzické, psychické, sexuálne, ekonomické aj sociálne.
- Mužské obete: Pre mužov je extrémne náročné vyhľadať pomoc kvôli pocitu zlyhania a spoločenskému tlaku, že „muž má byť silný“. Aj oni si však zaslúžia prijatie bez predsudkov.
- Deti ako (ne)priame obete: Dieťa nemusí byť priamym terčom útoku, aby ho násilie poznačilo. Deti sú veľmi citlivé, cítia sa za násilie zodpovedné a žijú v neustálom napätí. Ich traumatizácia sa prejavuje apatiou, agresiou, sebapoškodzovaním či problémami v škole. Deti navyše v rámci vyšetrovania niekedy menia výpovede, pretože bývajú manipulatívne prinútené agresorom k mlčaniu.
Záver: Majme na pamäti ľudskosť
Pri kontakte s osobou zažívajúcou násilie by sme mali mať na pamäti štyri piliere: porozumenie, úctu, rešpekt a ľudskosť. Práve reakcia okolia je často tým rozhodujúcim faktorom, ktorý určí, či obeť domáceho násilia nájde cestu k bezpečiu, alebo zostane uväznená v cykle násilia.
Mgr. Zuzana Saloňová, sociálna pracovníčka Poradenského centra Náruč Čadca
Podpora pre stredné školy: Ako efektívne a bezpečne riešiť podozrenia na násilie
Násilie v živote detí a dospievajúcich je často neviditeľné, najmä ak sa odohráva za dverami domovov. Počas viac ako 25 rokov pôsobenia našej organizácie opakovane vidíme, že práve školské prostredie a vnímavý pedagóg sú často prvým článkom, ktorý zachytí varovné signály. Uvedomujeme si však, že pedagógovia v takýchto chvíľach čelia ťažkým otázkam: Ako správne reagovať? Kde končia moje kompetencie a aké sú moje zákonné povinnosti?
Riešenie: CAN hliadky na Vašej škole
Od roku 2021 úspešne pomáhame školám v Žilinskom kraji budovať tzv. CAN hliadky (syndróm CAN (Child Abuse & Neglect) = syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa). Ide o interný odborný mikrotím (napr. školský psychológ, výchovný poradca, pedagóg či už existujúci intervenčný tím), ktorý vďaka nášmu školeniu:
- dokáže včas a správne identifikovať signály násilia,
- má k dispozícii a používa jasné postupy, ktoré chránia dieťa aj samotného učiteľa,
- spolupracuje priamo s odborníkmi, čím odbremeňuje školu od neistoty.
Pozvanie na odborné školenie
Pozývame preto zamestnancov stredných škôl v Žilinskom kraji na špecializované podujatie: „Úvodné školenie odborných a pedagogických zamestnancov stredných škôl zamerané na riešenie podozrenia z násilia páchaného na deťoch mimo školského prostredia“
- Termín: 23. apríl 2026 (štvrtok) | 8:30 – 13:00 hod.
- Miesto: Žilina, ESCAPE club, Námestie Ľ. Štúra 2129/1 (bývalá Malá scéna Domu Odborov – vchod zo zadnej strany budovy, z parkoviska Domu odborov, príchod možný od 8:15 hod.)
- Kapacita: max. 50 účastníkov – max. 2 osoby za jednu školu
- Účastnícky poplatok: 25 Eur / osoba (zahŕňa tlačený Manuál a pitný režim – voda, káva/čaj)
- Registrácia na úvodné školenie: https://forms.gle/W8nTpBJLcDVcFBR4A do naplnenia kapacity, max. však do 20. apríla 2026
Čo získa Vaša škola po absolvovaní školenia?
Vstupom do siete škôl s CAN hliadkou získavate trvalú podporu nášho Detského advokačného centra (DAC) Náruč:
- odborné poradenstvo: možnosť konzultovať konkrétne prípady,
- sociálno-právna pomoc: podpora pre školu aj priamo pre ohrozené deti a ich rodiny,
- materiály a vzdelávanie: prístup k exkluzívnym webinárom, materiálom a praktickému Manuálu pre členov CAN hliadok.
Potrebuje riaditeľ školy vedieť viac?
Chcete vedieť, ako CAN hliadka zapadá do štruktúry školy? Pozývame Vás na 30-minútový informačný webinár pre riaditeľov stredných škôl, ktorý sa uskutoční vo štvrtok 9. apríla 2026 o 14:00 hod.
- Prihlasovanie na webinár bolo ukončené
- Viac o prínose CAN hliadok: www.naruc.sk/can-hliadky/
Veríme, že spoločnými silami dokážeme vytvoriť pre Vašich žiakov bezpečnejšie prostredie.
V prípade potreby nás kontaktujte: da*@***uc.sk.
Príhovor riaditeľa: Sami sme slabí, spoločne sme pavučinou dobra
Naša spoločnosť je poznačená fenoménom rozdelenia. Azda ani netreba pomenúvať nejaké príklady – vidíme to všade okolo nás. Žijeme vo svojich bublinách. Na tom by ani nebolo nič zlé, keby sme mali občas ochotu a odvahu z tých bublín vyjsť. Neistá doba vytvára potrebu prežívať istoty v oveľa väčšej miere. Jednou z nich môže byť aj to, že sme obklopení ľuďmi s rovnakým pohľadom na svet, rovnakými hodnotami, rovnakými názormi, …
Viackrát som už na tomto mieste písal, aké je dôležité sa spájať, ak chceme bojovať proti násiliu. My v Náruči máme svojho nepriateľa v podobe násilia v rodinách. Či už sa týka detí, alebo slabších vo vzťahu (väčšinou sú to ženy, ale v nemálo prípadoch aj muži, či seniori). Nad týmto nepriateľom sa nedá zvíťaziť, ak sa mu ktokoľvek postaví sám. To platí pre obete domáceho násilia, ktoré nutne potrebujú pomoc zvonku, ale platí to aj pre nás – profesionálov, ktorí týmto obetiam pomáhame. Jedným zo základných pilierov našej práce je spolupráca, jednota a tímovosť. Uvedomujeme si, že každý z nás jednotlivo je slabý, ale spoločne vieme utkať pavučinu, ktorá zachytí a veľakrát premôže aj veľké zlo…
Ale ako som písal v úvode, nestačí sa uzavrieť vo vlastnej bubline s pár vernými. Treba hľadať spojencov za hranicami vlastných prahov. Aj toto v Náruči robíme. Neúnavne, občas možno trochu naivne ale s nádejou, že budeme nachádzať ľudí, ktorým podobne ako nám záleží na tom, aby bezprávie nemalo navrch. A ono sa nám to darí.
V úvode minuloročného príhovoru som písal, ako vo mne dozrievajú príjemné pocity pri spomienke na oslavu 25. výročia založenia Detského krízového centra Náruč. Teraz by som sa mohol opakovať, nakoľko minulý rok sme oslávili v Čadci 20. výročie našej poradne pre obete násilia. S touto misiou sme pred rokmi začínali s uvedomením, že tento región a ženy či deti v ňom žijúce potrebujú pre nich dostupnú pomoc. Napriek mnohým ťažkostiam sa nám podarilo službu udržať a teraz sme sa mohli tešiť z prítomnosti mnohých vzácnych hostí, ktorí nám k tomu prišli zablahoželať. Bolo pre mňa silným zážitkom vnímať, akú širokú sieť vzájomnej spolupráce a dobrej vôle sa naším kolegyniam za tie roky podarilo vybudovať. A ešte sinejšie na mňa zapôsobili slová mnohých klientok, ktoré boli ochotné sa podeliť so svojou skúsenosťou s Náručou prostredníctvom nahranej zvukovej výpovede. Bol to dôkaz, že misia meniť životy ľudí k lepšiemu je úspešná.
Naša spoločnosť je síce poznačená fenoménom rozdelenia, ale verím a vidím to všade navôkol, že je stále množstvo tých, ktorí sa chcú spájať pre dobrú vec. K tomuto chceme v Náruči prispievať, k takémuto pohľadu na svet sa hlásime. Želám sebe, svojim kolegyniam a kolegom i Vám, ktorí čítate tieto riadky, aby ste hľadali a nachádzali nové vzťahy aj mimo svojich bublín.
Mgr. Róbert Braciník, Výkonný riaditeľ OZ Náruč – Pomoc deťom v kríze
Hľadáme ekonóma/účtovníka pre Náruč
Hľadáme samostatného účtovníka (KROS pozitív) pre našu Náruč v Žiline! Máme pre vás férový plat, digitalizáciu a prácu so zmyslom.
Sme už takmer 30 rokov fungujúce občianske združenie. Naša finančná agenda je komplexná, ale systémovo zvládnutá a každoročne overovaná auditom. Aktuálne prechádzame na plnú digitalizáciu a zjednocujeme našu agendu v ekosystéme KROS. Hľadáme parťáka, ktorý prevezme účtovné kormidlo a pomôže nám voviesť agendu do éry “paperless”.
Miesto práce: Žilina – Zádubnie (po čase možnosť čiastočného Home Office)
Druh pracovného pomeru: 100 % TPP
Nástup: Naplno od 1. 7. 2026 (ideálne už od 15. 6. 2026 z dôvodu nastavenia nového systému a zaškolenia; výberové konanie v 2. polovici 04/2026)
Mzdové podmienky: 1 500 – 1 700 € brutto (v závislosti od skúseností s neziskovým sektorom a automatizáciou)
🛠️Vaša misia:
- Kompletné účtovníctvo v Omege: Prechod z Pohody na Omegu (budete pri tom od začiatku a nastavíte si systém podľa seba).
- Mzdy a personalistika v Olympe: Spracovanie pre našich +/- 28 zamestnancov a 10 dohodárov s automatickým prepojením do účtovníctva.
- Projektový reporting: Sledovanie nákladov, výnosov a čerpania grantov/darov podľa stredísk.
- Administratívna agenda a operatíva centra: Správa skladového hospodárstva (potraviny) a majetku v systéme Omega, vedenie pokladne, evidencia hotovostných nákupov a administratívna podpora spojená s prevádzkou nášho Detského krízového centra Náruč (napr. evidencia stravného).
- Digitalizácia: Využívanie nástrojov na vyčítanie dokladov a elektronickú archiváciu (chceme eliminovať papierovú agendu všade, kde nám to legislatíva a zmluvné podmienky dovolia).
- Zúčtovanie dotácií: Príprava zúčtovaní a podkladov pre verejných aj súkromných donorov.
👤Koho hľadáme?
- KROS pozitív: Ovládate Omegu a Olymp na vysokej úrovni (viete, ako importovať bankový výpis za 30 sekúnd).
- MVO nadšenec: Rozumiete analytike a špecifikám neziskového účtovníctva (strediská, nezdaňovaná/zdaňovaná činnosť).
- Technologický typ: Excel nie je váš nepriateľ a AI nástroje na faktúry vnímate ako pomocníka, nie hrozbu.
- Pedant: Keďže 95 % zdrojov zúčtovávame donorom, presnosť je u nás na 1. mieste.
✨Čo ponúkame?
- 🌴 Viac voľna: +5 dní dovolenky navyše oproti zákonu.
- ❤️ Zmysluplná práca: Vaša práca priamo pomáha reálnym projektom na pomoc deťom a rodinám ohrozeným násilím.
- ⏰ Flexibilita: Pružný pracovný čas a po čase možnosť čiastočného Home Office.
- 🎓 Odborný rast: Plne hradené školenia v KROSe a prístup k odborným webinárom.
- 💻 Moderné zázemie: Kvalitný HW (žiadne “historické” počítače).
Sme hrdí na našu transparentnosť – naše výročné správy a auditované účtovné závierky sú verejne dostupné, takže si môžete vopred urobiť presný obraz o našom hospodárení a stabilite. Nájdete ich tu: https://www.naruc.sk/vyrocne-spravy/
Žiadosti s motivačným listom a profesným životopisom posielajte do 06. apríla 2026 na adresu: br*********@***uc.sk.
Ako si uľahčiť život: Jednoduché tipy z Náruče
Cesta za vnútorným pokojom sa nezačína veľkými gestami, ale drobnými zmenami v tom, ako k sebe pristupujeme každý deň. Ak ste si prešli náročným obdobím alebo násilím, pocit kontroly nad vlastným životom sa môže zdať stratený či nedostižný.
Pripravili sme preto vás súhrn praktických rád, ktoré vám pomôžu získať kontrolu späť – krok za krokom, v tichosti a s láskavosťou k sebe samým:
1. Zhoďte nálepky, ktoré vám nepatria: Často o sebe premýšľame cez optiku toho, čo nám bolo povedané alebo čo sme prežili. Prestaňte sa nálepkovať. Nie ste „obeť“ ani „zlý rodič“. Ste človek s komplexným vnútorným svetom a emóciami. Vaša hodnota nie je definovaná minulosťou.
2. Neplánujte celý život, stačí ďalší krok: Pocit zahltenia prichádza vtedy, keď sa snažíme vyriešiť všetko naraz. Skúste to inak: Nezameriavajte sa na vzdialený či veľký cieľ, ale len na ten nasledujúci krok. Ak zvládnete dnešok, je to víťazstvo.
3. Ukotvite sa v prítomnosti (Technika 5-4-3-2-1): Keď sa vrátia ťažké spomienky, vaša myseľ cestuje do minulosti. Vráťte svoje myšlienky späť do bezpečia prítomného okamihu takýmto jednoduchým cvičením – všímajte si:
- 5 vecí, ktoré vidíte
- 4 veci, ktoré počujete
- 3 veci, ktorých sa dotýkate
- 2 veci, ktoré cítite (vône, pocity)
- 1 hlboký nádych (na upokojenie)
4. Láskavosť namiesto sebakritiky: To, čo ste prežili, bolo ťažké. Zaslúžite si úľavu, rešpekt a bezpečie rovnako ako ktokoľvek iný. Skúste k sebe hovoriť tak, ako by ste hovorili k najlepšej priateľke, dobrému priateľovi.
5. Prijmite neistotu cez rituály: Život je nepredvídateľný, čo môže vyvolávať úzkosť. Vytvorte si vlastné ostrovy istoty – jednoduché rutiny. Krátka prechádzka, večerný čaj alebo si vytvorte zoznam (no maximálne 3 – 5) úloh na zajtra… Tieto malé, každodenné rituály vám dodajú pocit stability, o ktorú sa môžete vo svojom živote oprieť.
Ako sa o seba starať (Konkrétne tipy pre vás): Sebaúcta sa začína pri malých rozhodnutiach. Skúste do svojho dňa zaradiť tieto tri body:
- Obnovte kontrolu nad telom: Dbajte na základné potreby – jedlo, spánok a pitný režim. Sú to základné piliere vašej telesnej i duševnej sily!
- Stanovte si hranice: Povedať „NIE“ veciam, ktoré vás vyčerpávajú, nie je sebecké. Je to akt sebaochrany!
- Dovoľte si radosť a hravosť: Nájdite si minútku-dve na niečo, čo vás teší len tak (obľúbená pieseň, káva na balkóne bez telefónu, kreslenie na papier). Radosť lieči 😊
… a nezabúdajte: Ste jedinou osobou, s ktorou strávite celý svoj život. Investícia do vlastnej pohody je tá najdôležitejšia, akú kedy urobíte.
Všetky infografiky k týmto témam nájdete v galérii pod článkom – pokojne si ich uložte do telefónu ako pripomienku, že na to nie ste sami.
