Ako (ne)vyzerá obeť: Búranie mýtov o domácom násilí

V našej organizácii sa denne stretávame s hlboko zakorenenými predstavami o tom, ako by sa mala obeť domáceho násilia správať, ako by mala vyzerať či pôsobiť. Tieto očakávania spoločnosti, inštitúcií, rôznych profesionálov aj blízkeho okolia sú však často postavené na mýtoch, ktoré obetiam reálne ubližujú.

Pasca „logického“ očakávania

Mnohým sa zdá logické, že ak niekto zažíva násilie, mal by agresora opustiť, brániť sa a nahlásiť to na polícii. Realita je však omnoho zložitejšia. Obete často:

• Ospravedlňujú agresora a dávajú mu opakovane ďalšie (a ďalšie) šance
• Zostávajú vo vzťahu v nádeji, že zachovajú deťom rodinu a sebe manžela
• Odmietajú trestné oznámenia či lekárske ošetrenia zo strachu alebo hanby
• Boja sa sociálnej izolácie  („Čo na to povie okolie?!“)

Je dôležité pochopiť, že neexistuje „správna“ reakcia na násilie. Každý človek prežíva násilie inak. Ak obeť nespĺňa našu stereotypnú predstavu, neznamená to, že nie je obeťou.

Prečo obete nekonajú tak, ako očakávame?

Proces pomoci často sťažuje nepochopenie okolia a mýty o partnerských vzťahoch. Obete sa mnohokrát stretávajú s bagatelizovaním ich prežívania, čo vedie k ich opätovnému poškodzovaniu (sekundárna viktimizácia).

Hlavné bariéry pri hľadaní pomoci:

• Psychologické faktory: hanba, sebaobviňovanie, obrovský strach a nízke sebavedomie pod neustálym tlakom
• Ekonomická závislosť: nedostatok financií na nové bývanie a strach zo straty zamestnania
• Inštitucionálne prekážky: negatívne skúsenosti s políciou, nedostatok dôkazov, slabá právna ochrana či dlhotrvajúce súdne konania
• Stratégia prežitia: mnohé ženy si vypočítajú, že zostať pri agresorovi je momentálne menej rizikové, než pokus o útek/odchod, pri ktorom sa násilie často stupňuje.

Často musí prísť až k „poslednej kvapke“ – ťažkému zraneniu, napadnutiu v tehotenstve, ohrozeniu detí, závislostiam agresora (alkohol, drogy, gambling) alebo priamym prosbám detí, ktoré matku prosia, aby sa rozviedla,  samovražedným úmyslom či napríklad i exekúciám – aby obeť našla silu odísť.

Mýtus o „typickej“ obeti: Modriny nie sú podmienkou

Médiá nám často predkladajú obraz obete ako submisívnej, utrápenej ženy s viditeľnými modrinami. Skutočnosť je však iná:

1. Neviditeľné rany: mnohí agresori sú rafinovaní – útočia na miesta, kde prípadné poranenia nie je vidno, alebo obeť izolujú, kým sa rany nezahoja
2. Psychické násilie: rany na duši sú často vnímané ako horšie než tie fyzické, hoci sa dokazujú omnoho ťažšie
3. Maska úspechu: obeťami môžu byť aj navonok silné, sebavedomé a úspešné ženy. Svoju bolesť skrývajú pod maskou, aby chránili deti a vyhli sa hanbe pred okolím.
4. Šarmantný agresor: páchatelia bývajú v spoločnosti nezriedka uznávaní, pozorní a šarmantní. Argumentujú tým, že „keby jej bolo zle, odišla by“. Za zatvorenými dverami sú však majetnícki a žiarliví.

Keď sa obeť bráni, stáva sa „vinníkom“

Paradoxne, ak žena pod tlakom zareaguje krikom, vulgarizmom alebo fyzickou obranou, často sa to použije proti nej. Okolie to vyhodnotí tak, že „sa vie ozvať“, a preto jej dlhodobé utrpenie zľahčuje. Je to však prirodzená reakcia organizmu v kríze – niekto zamrzne, niekto utečie a niekto zaútočí v rámci sebaobrany.

Násilie nemá hranice

Domáce násilie sa deje bez ohľadu na pohlavie, vzdelanie, vek či sociálnu vrstvu. Má rôzne podoby: fyzické, psychické, sexuálne, ekonomické aj sociálne.

• Mužské obete: Pre mužov je extrémne náročné vyhľadať pomoc kvôli pocitu zlyhania a spoločenskému tlaku, že „muž má byť silný“. Aj oni si však zaslúžia prijatie bez predsudkov.
• Deti ako (ne)priame obete: Dieťa nemusí byť priamym terčom útoku, aby ho násilie poznačilo. Deti sú veľmi citlivé, cítia sa za násilie zodpovedné a žijú v neustálom napätí. Ich traumatizácia sa prejavuje apatiou, agresiou, sebapoškodzovaním či problémami v škole. Deti navyše v rámci vyšetrovania niekedy menia výpovede, pretože bývajú manipulatívne prinútené agresorom k mlčaniu.

Záver: Majme na pamäti ľudskosť

Pri kontakte s osobou zažívajúcou násilie by sme mali mať na pamäti štyri piliere: porozumenie, úctu, rešpekt a ľudskosť. Práve reakcia okolia je často tým rozhodujúcim faktorom, ktorý určí, či obeť domáceho násilia nájde cestu k bezpečiu, alebo zostane uväznená v cykle násilia.

Mgr. Zuzana Saloňová, sociálna pracovníčka Poradenského centra Náruč Čadca