Keď telo hovorí: „Necítim sa bezpečne“
Cítite sa často vyčerpaní, zle spíte, bolí vás žalúdok, búši vám srdce, … Absolvovali ste vyšetrenia a výsledky vyzerajú byť v poriadku? Alebo to, naopak, pozorujete na svojom dieťati, ktoré bolí bruško pred školou či je nevysvetliteľne plačlivé? Nie ste v tom sami.
Všetky tieto prejavy a mnohé ďalšie môže spôsobovať dlhodobý stres, preťaženie, úzkosť, napätie, náročné vzťahy a pod. To však neznamená, že sú príznaky „iba v hlave“. Sú skutočné. Naše telo reaguje na to, ako sa cítime.
Aby sme lepšie pochopili, prečo sa tieto prejavy objavujú, potrebujeme sa pozrieť na to, ako funguje náš nervový systém.
Telo má svoj vlastný bezpečnostný systém
Naše telo má prirodzený ochranný mechanizmus, ktorý neustále vyhodnocuje, či sme v bezpečí alebo či nám hrozí nebezpečenstvo. Tento systém funguje automaticky – nemusíme ho vedome zapínať ani ovládať. Počas bežného dňa sa v našom tele strieda aktivita dvoch zložiek autonómneho nervového systému:
- parasympatický systém – zabezpečuje regeneráciu, oddych a trávenie, uvádza organizmus do stavu pokoja a šetrenia energie,
- sympatický systém – pripravuje telo na výkon, aktivitu a stresové situácie (tzv. reakcia „boj alebo útek“, kedy sa zrýchľuje tep a zvyšuje tlak).
Práve aktivácia symaptického nervového systému je veľmi užitočná, keď potrebujeme okamžite reagovať – napríklad keď nám hrozí nebezpečenstvo. Predstavme si, že na nás vybehne tiger. Telo okamžite zapne alarm: zrýchli sa tep, napnú sa svaly, zrýchli sa dych a všetka energia smeruje k tomu, aby sme utiekli a prežili.
Problém dnešnej doby je, že naše telo podobne reaguje aj na „neviditeľné tigre“ akými sú: dlhodobý stres, konflikty, tlak na výkon, neistotu či preťaženie. Rozdiel je v tom, že dnes väčšinou nebojujeme ani neutekáme. Energia, ktorá sa pripravila na akciu, zostáva v tele. Ak sa tento stav opakuje dlhodobo, nervový systém môže uviaznuť v režime prežitia (u detí sa prejavuje napríklad aj stavom „zamrznutia“, vzdorom či stiahnutím sa do seba).
Keď sa telo necíti bezpečne
Môže sa to prejaviť napríklad:
- svalovým napätím, búšením srdca a zrýchleným dychom,
- pocitom vnútorného nepokoja, úzkosťou,
- tráviacimi problémami (bolesti brucha) a problémami so spánkom,
- stratégiami zvládania: boj (podráždenosť, výbuchy hnevu) alebo útek (vyhýbanie sa, únik k technológiám či práci).
Prečo stres často príde práve vtedy, keď sa zastavíme?
Mnohí ľudia si všimnú, že napätie alebo vyčerpanie sa objavia až vtedy, keď konečne majú pokoj – večer po práci/po návrate zo školy, cez víkend alebo počas dovolenky. Je to preto, že počas záťaže nás telo často drží v režime fungovania. Keď tlak konečne povolí, nervový systém dostane priestor „dohnať“ to, čo bolo dlho potlačené.
Neznamená to, že telo zlyháva. Naopak – snaží sa upozorniť, že potrebuje pozornosť, oddych a zmenu.
Čo môže pomôcť?
Prvým krokom je pomôcť telu znovu zažiť pocit bezpečia a aktivovať pokojový systém. Nervový systém sa neučí bezpečie slovami, ale skúsenosťou.
Rýchla pomoc pri napätí (pre dospelých aj deti):
- Vedomá práca s dychom – pomalší výdych ako nádych (u detí napr. „fúkanie do sviečky“). Pomôcť môže aj tzv. fyziologický povzdych: hlboký nádych, ešte jeden krátky nádych a následne dlhý pomalý výdych.
- Uzemnenie – vedomé zapretie nôh o zem, opretie chrbta, zachumlanie sa do deky či vnímanie kontaktu tela s okolím.
- Jemný dotyk – oblasť žalúdka, kľúčnych kostí, bočných strán krku, jemné potiahnutie ušného lalôčika smerom dole, prípadne pevné, bezpečné objatie.
- Jemný pohyb a kontakt – prechádzka, pretiahnutie, opláchnutie tváre studenou vodou, hmkanie či rozhovor s bezpečným človekom.
Je však dôležité si uvedomiť, že ide o krátkodobú prvú pomoc. Ak sa dlhodobo cítime vyčerpaní, nevieme zadávať druhým hranice a ťažkosti pretrvávajú, nestačí iba tlmiť príznaky. Vhodné je vyhľadať odbornú pomoc – psychológa, psychoterapeuta či psychiatra pre seba alebo dieťa.
Pamätajte: Vaše telo (ani telo vášho dieťaťa) nie je pokazené. Vaše príznaky nie sú vymyslené. Sú skutočné a majú svoj význam. Keď sa naučíme telu načúvať a rozumieť jeho signálom, môžeme postupne nájsť cestu späť k rovnováhe.
Mgr. Martina Kraľová, psychologička, Poradenské centrum Náruč Čadca
